Journey to the future

xxxxxxxxx

Dakota. Dakota. Dakota, čo bola krásna, vtipná a milá. Dakote sa teraz blíži. Dakota je moja vina. Nedala som na ňu pozor. Vykašľala som sa na ňu. Zabudla som na ňu. Trpí? Je mŕtva? Zobrali ju? Zabili ju?
Trklo so mnou a dolámane som sa postavila zo studenej zeme. Zaspala som, pomyslela som si a spomenula si na sen, alebo skôr nočnú moru o utrpení Dakoty.
Pozrela som sa na Adeline, ktorá stále schúlená v klbku nepokojne spala. Videla som, že má opuchnuté oči. Pravdepodobne preplakala celú noc a nakoniec od únavy zaspala.

Sadla som si a oprela sa o stenu. Porozhliadla som sa po miestnosti a uvidela troch strážcov ako spia alebo sedia ako ja.
Ostatní dvaja boli určite pred dverami a hliadkovali.
Zvuky z prízemia už trochu utíchli, no nemám ešte dosť odvahy, aby som tam šla.
Všimla som si, že šľachtická madam plače a manžel ju tíši.
"Čo to znamená? Čo s nami len bude? Kto sú vlastne zač?", kvílila.
To sú dobré otázky, pomyslela som si a snažila na to prísť.
Manžel jej odpovedal: "Sú to len sprostý poddaný a zbojníci. Neboj sa drahá. Princezná je s nami. Keď sa vysporiada s kráľovou smrťou, dôjde na trón ktorý jej pravoplatne patrí a vysporiada sa s tou zberbou."
Započula som aj kúsok rozhovoru od staršej paní a jej vnučky.
"Tu sme v bezpečí. Pozri. Princezná je s nami. Aspoň jedna. Chúďa jej sestra", zalomila paní rukami a vnučka skrivila tvár.
Ja som sa pozrela na lúpežníkovú masku, čo držím v rukách.
Zašomrala som si sama pre seba: "Je z divného materiálu. Takýto sa vo Francúzsku nepredáva. Adeline ho špeciálne doviezli z... Anglicka!"
Nevedela som, čo robiť, no keď som znova započula šľachtica, ako hovorí o poddaných, nedalo mi a postavila som sa.
"To neni ich vina!", povedala som jeho smerom, aby ma počul.
"Vážne? Tak potom kto to na nás asi zaútočil? Hm?", povedal nepriateľským tónom, no keď videl že som tu s Adeline, zahmýril sa a radšej nepridal nepekné oslovenia.
"Mám pár teoríi a jednou z nich je, že by to mohli byť anglický žoldnieri.
Poddaný sú totiž hospodári a nevedia tak dobre bojovať ako takáto elitná banda bojovníkov, čo porazí skoro celú palácovú stráž. A naviac, masky z takéhoto materiálu sa predávajú len v Anglicku. Francúzi používajú hliník, zatiaľ čo Angličania cín."
Šľachtic si odfrkol, podľa mňa hlavne pretože by chcel jednoduché riešenie a tým je hodiť to na poddaných. Neuverí takémuto obvineniu.
Nemôže. Nedokázal by si priznať, že sa mýli.

Videla som však, že staršia paní a stráže takúto možnosť aspoň zvažujú. Keď som sa pozrela na Adeline, stále bola v klbku, no vedela som že už je napätejšia a že počúvala.
Sadla som si k nej bližšie a položila jej ruku na chrbát. Vyzerala roztomilo a zraniteľne, ako sŕňa.
Mala len jemne roztrhnuté šaty a poničený účes, zatiaľ čo ja som mala skoro celú tvár od lúpežníkovej krvi, roztrhané šaty a pocit viny.
Psychicky však na tom bola horšie ona.
Preto som sa rozhodla povedať jej to čo pravdepodobne chcel kráľ.

"Tvoj otec ti chcel toho určite veľa povedať. Videla som mu na očiach ako je šťastný že ťa videl vyrastať v krásnu dospelú ženu akou teraz si a zároveň je mu ľúto, že s tebou nestrávil dostatočne veľa času ako by sa od neho očakávalo. Si následníčka trónu, no aj dievča, no vo chvíľach ako je táto, si možno prial aby ťa mohol naučiť brániť sa, lebo to budeš potrebovať.
Vie však, že si jeho statočné dievča, ktorému prišiel niekto na pomoc a nedopustí aby si umrela."
Vzdychla som si a dopovedala aj to, čo by som asi najradšej zamlčala: "Určite by chcel, aby si sa zmocnila svojho trónu a potrestala vinníkov", musela som sa do toho však vyložiť aj ja, "Ja s tým určite súhlasím, Adeline. No, prosím, rob všetko s dôkazmi a so srdcom. Aj keď by ti pomsta a nenávisť zahatala srdce, použi hlavu a nenechaj sa ovládnuť.
A hlavne, snaž sa riešiť veci mierovou cestou."
Adeline odstrčila moju ruku a posadila sa vedľa mňa.
V očiach mala znova slzy.
"Ako môžeš vôbec vedieť, čo chcem urobiť? Prečo mi tu teraz všetci diktujete ako sa mám zachovať? Možno trón nechcem. Možno nechcem pomstu. Možno tu chcem len ostať a umrieť. Aj tak, moja rodina je už preč. Mala by som ísť za nimi!"
Najprv ma pri jej slovách naplnila hanba, Má pravdu. Stále jej niečo diktujem a plánujem jej budúcnosť. To by som nemala. Mala by som jej veriť. Inak sa s mojou misiou môžem rozlúčiť.
Potom ma však ešte rozčúlila a na to som jej už niečo povedala: "Nemôžeš sa takto vzdať. Možno si sa na to nedívala, no ja viem že tvoj otec a mama položili život aby ťa ochránili. Si ich milované dieťa a evidentne si im bola prednešia než kráľovstvo a vlastný život. Urobili niečo také krásne a nesobecké a ty to chceš len tak zahodiť a pridať sa k nim len pretože ti to pripadá ťažké?
Z dola už nepočujem žiadne zvuky, takže tvoja stráž už útočníkov porazila a teraz čaká na rozkazy od dediča trónu. Mala by si sa vzchopiť a nasadiť znova svoju panovačnú silnú veliteľskosť."
Pousmiala som sa na ňu, no ona zostala stále melancholicky sedieť.
Trklo ňou, pozrela na mňa a povedala: "Kde je Dakota?"
Netušila som, že ma môže taká malá a jednoduchá otázka zaskočiť a zosmutniť.
Keď sa na mňa Adeline pozrela, hneď už vedela, čo je vo veci.
Rozbehla sa k dverám, otvorila ich a prebehla pomedzi stráže do jedálne.
Stráže za ňou volali, no nakoniec som ich utíšila a rozbehla sa za ňou.
Palác vyzeral hrozivo opustene a ako po masakri.
Na zemi bolo strašne veľa krvi, mŕtvol, črepín a ďalších porozbíjaných vecí. Veľa vecí samozrejme ukradli a zmizli.

Spoza mňa vyšiel jeden strážnik, ktorý bol v miestnosti s nami a povypytoval sa ďalších vojakov, čo sa práve snažili odniesť mŕtvoly a počistiť palác.
O niečom spolu diskutovali, potom prikývli a strážnik podišiel ku mne.
"Mali ste pravdu slečna. Vojaci sa nakoniec zmobilizovali a útočníkov povraždili alebo zahnali", pozrel sa na jedáleň a Adeline, ktorá kľačala pri rodičoch, "No, bohužiaľ pre väčšinu už bolo neskoro."
"Taká tragédia", zalomila rukami šľachtičná, čo sa objavila vo dverách a čo bola s nami v úkryte.
Spolu s ňou prišiel aj jej manžel a mohutne povedal: "To si žiada o satisfakciu! Pomstíme sa. Strážnik! Dajte zvolať všetkých vojakov a pripravte kata! Každému dospelému mužovi v dedinskej rodine utnite hlavu!"
Chcela som zasiahnuť, no predbehla ma Adeline.
Nemusela ani kričať, stačilo im povedať jedno veľké chladné: "Nie."
Bola otočená chrbtom, no aj tak bolo vidno jej odhodlanie, postavila sa a zamierila k nám.
"Nesmieme jednať bez dôkazov. Evelynine upozornanie, že to nemusia byť dedinčania, je dosť opodstatnené. Prehľadajte mŕtvoly a nájdite stopy ich národnej príslušnosti. Potom sčítajte mŕtvoly všetkých šľachticov a nahláste mi, kto chýba."
Strážnik sa uklonil a začal dávať pokyny svojim podriadeným.
Šľachtic sa netváril dvakrát nadšene. Nemohla som odolať a musela som ho podpichnúť: "Už ste si brúsil fúziky na post kráľa, však že?"
Zasmiala som sa na jeho zmetených výrazoch a červenej tvári.
Adeline sa však sústredila na iné veci, no nakoniec sa k nemu otočila: "Ste lord Bigote. Generál francúzskej armády, však?"
Bigote sa vyvýšil, až nás jeho veľké brucho skoro pritlačilo o stenu: "Áno, to dočista som. Takže ma prosím nevynechávajte z vojenských operácii nášho národa."
Jemne som zbledla a zapýrila sa.
Tomuto chlapovi by som sa nemala posmievať...

Tentoraz sa na mne zasmial on.
Adeline sa tiež jemne pousmiala: "Nebojte sa. Som rada, že máme medzi nami generála. Budeme vás veľmi potrebovať."
Prekvapene sme sa na ňu s generálom pozreli a ona nám vzápätí povedala: "Nevidím tu telo svojej sestry. Musíme si od nich vziať, to čo nám ukradli!"

Ohayo!
Pridávam ďalšiu časť, ktorú chcem venovať mojej najlepšej kamoške, ktorá číta môj príbeh.
Dneska má meniny, takže.
Všetko najlepšie!!!!!!

A aligato za deň voľna, Klaudia ;) :P
Girl_who_want_travel