Journey to the future

nnnnnnnnn

Versailles, 1840
Adeline

"Adeline?", volala na mňa Lady Ma, keď som sa jej 'nechcene' stratila.
Zachichotala som sa skrčená za kríkom, zatiaľ čo okolo mňa preletela moja krpatá gardedáma.
Aj keď bola Lady Ma malá, dokázala vyvinúť neuveriteľné schopnosti zraku a rýchleho behu.
Ja som sa zvrtla a zhlboka sa slobodne nadýchla.
Vyrazila som cez upravené záhrady do nášho labyrintu.
Zamierila som na svoje pokojné zákutie s húpačkou vsadenou v skale medzi kríkmi a rozhodla sa pre niečo omnoho nebezpečnejšie ako húpanie.
Chcela som vyliezť až na vrchol tej skaly, ktorú zakrýval brečtan a labyrint.
Nemusela som sa báť odhalenia, pretože túto skrýšu zmajstroval jeden otcov známy, ktorý ma nikdy neprezradí.
A naviac, skala sa vyvyšovala len pár centimetrov nad obrovskými stenami kríkov v labyrinte, takže ma nikdo určite nezbadá.
Rozbehla som sa oproti stene a vrhla sa na brečtan, po ktorom som začala liezť.
Samozrejme to bolo v šatách nepohodlné a tak som som si odtrhla celú suknicu, ktorá padla na húpačku.
V tenkých nohaviciach, ktoré boli pod sukňami a v korzete sa už šplhalo omnoho jednoduchšie.
V polovice skaly som si aj tak predsalen musela dať prestávku.
Som predsa dáma a na takéto šialenosti nie som bohužiaľ stavaná.

oOch, keby som tak žila v inom svete. Stačil by mi aj slobodný život farmárky, pekárky alebo garbiarky. Všetko je podľa mňa lepšie ako stuchnutý život v paláci, odfrkla som si, za čo by ma Lady Ma určite nepochválila.

No, teraz tu neni, zlomyselne som sa uškrnula a začala liezť ďalej.

Ako som sa blížila k vrcholu, moje prestávky boli stále dlhšie a ja som bola zadýchaná a spotená.
Nakoniec som sa zachytila oboma rukami brečtanu a ukázala bledú napudrovanú tvár skoro zapadajúcemu slnku.
Jesenný vánok mi rozpustil drdoly a bieloblonďavé vlasy mi v kudrlinách padali na plecia.
Zavrela som oči a užívala si posledné lúče svetla.
Za chvíľu nastane totiž už celkom mrazivá noc a mňa čakajú ešte večerné povinnosti a dlhá otravná kúpeľ.

Zamračila som sa nad ďalšími vopred naplánovanými činnosťami môjho života a radšej som sa zvrtla a vrátila sa dole, skôr než ma starosti pohltia na jedinom slobodnom mieste, pre mňa na svete.

Ešte posledný krát som sa pozrela na oblohu a na prvé objavujúce sa hviezdy.
Zrazu som videla ako sa jedna z nich začala zväčšovať a približovať.

Ooo, padá hviezda, pomyslela som si.
Zavrela som oči a vyslovila prianie: "Chcela by som... nejakú zmenu!"
Otvorila som oči, no samozrejme sa nič nestalo.
Sú to len detské povedačky, čo mi nahúkali upratovačky.
Priania predsa nespĺňajú nejaké hviezdy.
Pokrútila som hlavou nad svojou naivitou a začala pomaly klesať dolu.
Sústredila som sa len na brečtan a na správne kladenie nôh, aby sa mi nejako nešmyklo.
Práve kvôli mojej obozretnosti som si nevšimla, že moja Hviezda priania sa približuje k zemi až príliš rýchlo.

Zrazu som začula pár metrov nad sebou nejaký krik a pozrela som sa hore.
Videla som ako sa mojim smerom približuje dievča.
Nie..
Ono padá!
Natiahla som ruku, aby som jej pomohla, no zároveň som sa pustila brečtana.
"Ochjaj", zamrmlala som, chytila sa jej nastrčenej ruky a spadla asi 10 metrov spolu s ňou.

"Auu", pristáli sme na našťastie mäkkej machovej zemi.