Journey to the future

iiiiiiiii

23.10.2077, Rooseveltove gymnázium

Odfúkla som si vlas z tváre a pozrela som sa na osadenstvo, ktoré so mnou čakalo na chodbe.
Boli to rôzny školáci- gymnazisti.
U jedenej som si všimla formulár, ktorý určite ide dávať na podpis riaditeľke. Vyzerala ako slušné dievča, takže pravdepodobne ide o nejakú súťaž alebo školský výlet.
Potom tu bol chalan, ktorý vyzeral celkom športovo a usmieval sa, takže pravdepodobne tam šiel, aby mu riaditeľka udelila nejakú pochvalu za reprezentáciu školy, bla bla bla. Grrr, takýchto ľudí nemám rada. Pomaly nič neurobili a len boli v správny čas na správnom mieste a urobili niečo správne. Možnože on len správne hodil loptu do bránky, no inak je flákač a povalač.
Pokrčila som plecami a zvráštila čelo.
Ale samozrejme sa môžem aj mýliť a predo mnou stojí slušný chalan a mrcha baba klamárka. Alebo nie.
Pousmiala som sa a vynadala si, aby som už konečne prestala analyzovať.
No, na druhú stranu. Aspoň už mám niečo do mojej správy pre mamu a vlastne pre časomercov a vedcov.

Zatiaľ čo som takto čakala pred riaditeľnou, rada sa už posunula a k R, čiže riaditeľke vošla slušňáčka-mrcha.
Za chvíľu však z R vyšla a vošiel chalan.
Už som na rade!
Chalan vyšiel a vošla som ja.
Tiež som mala vypísaný papier o prijatí do školy, pretože táto doba je strašne spomalená neefektívna a byrokratická.
A ako som mohla aj čakať, odrazom tejto doby bola samozrejme riaditeľka. Stačilo by povedať, že veľké R ju dostatočne vystihuje.
Vyzerala totiž ako stará veľká Ropucha.
Preglgla som a podala jej papier.
Pochybovačne sa na mňa pozrela a nezabudla naznačiť niečo v zmysle- Otravuješ ma a dúfam, že máš na to dobrý dôvod.
Povedala však len: "Vitaj na našej škole. Dúfam, že sa tu budeš cítiť príjemné a nájdeš nových priateľov."
Jej tón bol prekvapivo príjemný a niektorí by jej to aj zhltli, no ja vidím ako sa na mňa pozerá a ako jej to je jedno.
Grrr. Takýto ľudia ma vedia rozčúliť tiež.
No, zaťala som zuby a vypočula som si dúfam posledné slová od tejto osoby, ktoré zneli: "Choď do 1.A triedy. Vyučovanie sa začne za pár minút. Triedna o všetkom vie a teraz bude mať s tebou hodinu."
Ešte by určite rada dodala ako predavačka v obchode vetu- Ďakujeme za nákup. Príďte zas... alebo radšej nie, pretože ma otravujete!
Otvorila som dvere a začala hľadať 1.A.
Po chvíli som ju našla a rozhliadla sa po triede. Bola som trochu nervózná, lebo v škole som sa nikdy necítila príliš komfortne.
Niektorí 'spolužiaci' boli zlúčení v skupinách na, pri a popri laviciach. Niektorí chýbali a niektorí sa eštelen popri mne predierali do triedy a sadli si na miesto, zatiaľ čo na mňa podivne zazreli, no nepripadala som im dôležito, a tak sa oddialili.
Rozhliadla som sa aj ja a našla si jedno pekné miestečko pri stene.
Chvíľu som sa pozerala na tie decká, no napokon som usúdila, že sa sem vážne nehodím. Zavrtela som neveriacky hlavou, že namiesto toho, aby som robila niečo dôležité, tak tu poslušne sedím.
Vtedy som si spomenula na tú adresu. Vytiahla som z tašky jeden papierik na ktorý som si ju napísala a hľadela som na ňu. Najradšej by som ju nejako pohľadom prepálila, pretože stále netuším, čo to znamená.
Pozrela som sa na skupinku detí predo mnou a znova na papier.
Decká,
papier,
decká,
papier,
decká....
Vstala som z lavice a namierila si to k nim.
Cestou som si vytypovala nejakého dúfam najrozumnejšieho chalana z bandy a nenútene sa ho spýtala: "Počuj. Som tu v meste nová. Netušíš, kde je táto adresa?"
Podala som mu papierik. On sa na mňa pozrel ako na mimozemšťana, no nakoniec doňho drgla nejaká jeho kamoška. Pozrel sa naštvane na ňu a chvíľu sa očne dohadovali. Nakoniec mu papierik vyšklbla a pozrela na mňa.
Namierila som sa teraz na ňu a chalana začala ignorovať.
Dievča bolo celkom pekné. Malo dlhé čierne vlasy, no na konci malo blonďavé ombré. Na očiach malo šedé tiene a na tvári vrstvu make upu. Ja som narozdiel od nej bola v líčovacej stránke čistá ako nezmaľovaný biely papier.
"Hmm", zamyslela sa, "To musíš ísť pár ulíc na Manhattan. Je to vlastne celkom vzade, až niekde, kde sa pomaly končí New York."
To by vysvetlovalo tie záhrady pri dome vedľa ústavu, pomyslela som si, no nahlas prehovoril len ten chalan: "Ako to tak presne vieš? Nikdy sme tam neboli."
Zaostrila som späť na chalana. Teraz som si ho mohla tiež prezrieť.
Chalan bol tiež čiernovlasý. Mal veľké hnedé oči a skoro podobný nos ako ja. S babou vyzerali ako súrodenci. Ako dvojčatá.
Na náš rozhovor sa dívalo aj ďalších päť ľudí, no tých som ignorovala.
"Hm. Ďakujem", povedala som a nastrčila som ruku, aby mi vrátila papier.
Ona však ešte neskončila: "Odkiaľ si sem vlastne prišla?"
Ouč.
"Nie je to jedno?", spýtala som sa naoplátku zas ja a drzo som jej vytrhla môj papier.
"Ou", zháčila sa, "Tak prepáč" povedala prekvapene namrzene sarkasticky. Otočila sa a radšej sa začala baviť s niekým menej útočným. Začali ma ignorovať a ja ich tiež.
Informácie, čo som potrebovala už predsa mám.
Stále mi však nedal pokoj ten podobný nos a oči. Dotkla som sa nosa a začala premýšľať.
Čo ak?, pomyslela som si a spomenula si na varovanie od mamy- Nehľadaj svojich príbuzných.
To bolo vážne tesné. Skoro by som sa spriatelila možno s mojou prababkou, pomyslela som si a sadla si späť na miesto.
Zvyšok dňa šiel už normálne. Triedna ma predstavila a ja som zo seba vysypala všetky nepodstatné detaily, čo boli v papieroch.
Moja pravdepodobná prababka odfrkla a pošepkala spolusediacej: "No jasné. Keď som sa jej pýtala, tak nič nechcela povedať."
Môj menej pravdepodobný pradedko-jej dvojča na mňa stále zazeral.
Po vyučovaní som neváhala a hneď sa rozbehla na moju misiu- Mini misia v misii cestovateľa času!: Odhalenie tajomstva ústavu!

K tejto kapitole priam musím dať nejaký komentár :D
Takže, najprv asi seriózne veci.... skoro v každom príbehu je škola a ja sa ju posledné tri moje príbehy snažím urobiť z trochu iného pohľadu ako ostatní.
Mám pocit, že u ostatných je to vždycky podobné- som obyčajné nepopulárne dievča s 1-2 naj kamošom/kamoškou, som šikanovaná nejakým tyranou/tyrankou, detailne opíšem že sa dobre učím a že mám nejakého najhoršieho učiteľa. Noo, ako ste si všimli, v tejto kapitole nič také nie je. Tak len chcem aby ste zhodnotili, že či je lepší ten stereotyp alebo aj toto novšie :) aj pre moje a možno aj vaše budúce tvorenie.
Ďalej :D omg, neviem ako ma mohla napadnúť táto časť:
"Ja som narozdiel od nej bola v líčovacej stránke čistá ako nezmaľovaný biely papier."
:D a áno, nie som pod vplyvom žiadnych omamných látok....ale dúfam že ste tú divnú vetu pochopili :D