Journey to the future

Vojna- 1. časť

Adeline a ja sme sa vytrmácali z našich izieb v brnení a poviem vám, že po prvé, nevyzeralo to tak efektne ako by som chcela a po druhé, som nesmierne rada že sme cvičili boje s mečmi stále dookola pretože bojovať v brnení bude dosť namáhavé.
Ale ak nechceme byť na mieste prepychnutý, musíme ho radšej mať.
Služobníci nám teda pomohli vysadnúť na kone a spoločne  s vojakmi sme za trúbením fanfár vyrazili.

Prešli rôzne kopce, doliny a aj úbočia. Dali si pauzu a osviežili sa pri rieke. Potom pokračovali stŕmymi úbočiami hôr, až sme sa nakoniec Adeline, generál a ja rozdelili a stúpali ešte vyššie na vrchol istého kopca.
Vojsko zatiaľ postupovalo údolím a počúvali Adelininu skúšku rozkazov.
Na kopci bola totiž dokonalá zvuková frekvencia, čiže kopec fungoval ako vysielačka.
"Vojaci! Pamätajte, za čo bojujete. Nielen za kráľa alebo mňa, ale za seba a za náš ľud!"
Vojaci odhodlane prikývli. Videla som medzi nimi otcov, synov, bratov a hlavne odhodlaných ľudí. Viem, že keď sa na nich pozriem bude mi smutno a aj mi smutno je. Mnohý z nich umrú, no budú umierať kvôli ukončeniu všetkých bojov. Budú bojovať za budúce generácie, za svoje deti a za svojich priateľov. Nebojujú totiž len proti Angličanom a to by som im a aj Angličanom mala pripomenúť.
"Vijaci, bratia, otcovia, synovia, bojovníci! Nebojujete proti Angličanom! Bojujete proti kráľovi, ktorý reprezentuje monarchiu, sebectvo, egoizmus a lenivosť. Keď sa toto všetko skončí, sľubujem vám lepší zajtrajšok!"

Vtom však na opačnom kopci zatrúbili fanfáry a zoradila sa armáda vojakov Anglicka oproti našim vojakom.
"Evelyn",  povedala mi Adeline so strachom v očiach, "Myslíš, že to zvládneme? Je ich viac."
Ja som sa z môjho čierneho koňa zahľadela na ich armádu a zistila, že Adeline má vážne pravdu.
Videla som že zneistela a rovnako aj vojaci.
Och. Nie som veľmi dobrá v predávaní odvahy druhým. Ešte nikdy som to nedokázala.
"Bojovníci! Pamätajte, že sú to tiež ľudia.
Angličania! Chcela by som prehovoriť priami k vám!
Nebojujeme len proti kráľovi, ale aj proti monarchii. Ak sa vzdáte, budeme vás brať ako nových občanov našej republiky!
Štát je niečo viac než kráľovstvo! Štát je totiž ovládaný ľudmi! Vami! Samy si diktujte ako sa má vládnuť! Samy si povedzte, čo je pre vás a vaše rodiny najlepšie! Či byť pod vládou tyranie, alebo vládnuť spoločne?!"
V postoji vojakov som predsalen uvidela mierne zaváhanie a náznaky ľudskosti. Tie však boli hneď zahnané kráľom.
Pricválal na mocnom koňovi odetý v zlatom brnení.
"Táto čarodejnica len opantáva vaše mysle, rovnako ako si podriadila kráľovnú. Nám sa to však nestane a budeme bojovať proti nadprirodzeným javom v krajine v mene Boha."
Vtedy keď kráľ vytiahol tento najlepší argument, začali pochybovať aj naši vojaci.
Jediný, kto to mohol urovnať je Adeline.
"Nejdeme proti Bohu a ani proti vyšším zákonom. Chceme práveže nasledovať jeho zákony, pretože sú ľudské a hlásajú rovnosť a spravodlivosť. Zdá sa vám spravodlivé, že vás do boja o ktorom nič neviete tlačí kráľ? Naši vojaci sú tu dobrovoľne. Nie sú tu preto všetci. Niektorí ostali doma pri svojich rodinách, no iní sem prišli podporiť našu myšlienku. Myšlienku toho, že všetci sú si rovný."
Chcela toho povedať ešte viac a nakoniec prinútiť vojakov skloniť zbrane, no zrazu sa ozval podobne hromový hlas ako Adelinin. Bol kráľa Anglicka, ktorý ju konečne začal brať vážne: "Nemyslite si. Taká vec ako rovnosť neexistuje! Nejaký vládca musí byť, či už kráľ, cisár, cár alebo len vodca. A prečo neodovzdať vládu vybraným ľudom. Ľudom s kráľovskou krvou, hodným vládnutia. Nijaký vojak, roľník alebo úžerník by to nedokázal. Naša práca je vzácnejšia než kohokoľvek a preto je riadne odmenená!"
"Chceš zo seba spraviť svätca? To robia len šupinavci, no ty si ešte horší! Osobne ťa nepoznám, no už len z tvojich názorov a činov je mi zlé! Ja by som nikdy v živote neuniesla niekoho mladšiu sestru a ani by som nikoho nenapadla, len aby som ukázala svoju silu! Toto všetko si však ty urobil. Vojaci! Zvrhnime tyraniu kráľa. Nastavme spravodlivosť a zachráňme nevinných!", zvolala Adeline a prekryčala kráľov úlisný jazyk.
"Ako len chceš, čarodejnica! Vojaci! Tomu, kto mi prinesie jej hlavu, dám toľko zlata, koľko sám váži", zavelil kráľ.
Pri vidine peňazí sa vojaci nezastavia ani keby ich Adeline prosila aj na kolenách.
Vzpružili sa, nasadili si prilby, pripravili zbrane a zatiaľ pomalými krokmi varazilu na bojisko.
Ja som potichu zahrešila a zvolala na našich: "Pripravte sa! Ak sa dá, berieme zajatcov! Čo najmenšie straty na životoch."
"Zabite ich všetkých!!", rozkrikovaľ kráľ, vytiahol šabľu a urobil ňou pokyn.
Anglický vojaci popohnali svoje kone a vo veľkej rýchlosti sa zrazili s tými Francúzskymi.

To boli ale preslovy, však? :D tie som vytiahla tuším aj z päty. A noo, ešte asi 2-3 kapitoly...uvidím ako sa mi bude chcieť, a bohužiaľ budeme končiť -_- tento príbeh ma celkom bavil, aj keď, myslela som si že to niekedy spravím trochu inak...ale nevadí :D
Trochu aj uvažujem na pokračovaní, ale bolo by to skôr na vašej aktivite ak by ste chceli pokračko....ak teda chcete, kľudne napíšte a zanechajte koment ;)

BBruu noc!