No Control ( FF Harry Styles )

27. Keď som s ním mám pocit, že som kompletná...

Zazvonilo prvý raz, druhý a tretí...a potom moja odvaha padla a ja som okamžite hovor ukončila. Opakovalo sa to asi štyri krát za sebou keď v tom som zacítila ako mi mobil zavibroval pod nohami. Prestrašene som pozrela na obrazovku, na ktorej svietilo jeho meno, zhlboka som sa nadýchla a nakoniec som to zodvihla.

„Harry?" šepla som skoro okamžite. Skôr ako sa stihol ozvať alebo sa čo i len nadýchnuť na pozdrav, no zrazu som zúfalo zatúžila počuť jeho hlas.

„Samantha?" prekvapene odvetil a ja som si dokonalo vedela predstaviť ako pri tom podvihol obočím. „Prečo mi voláš od svojej mamy?" opýtal sa otázku keď som ostala ticho.

„Môj mobil ostal u..." nedopovedala som, pretože som v hrdle zacítila obrovskú hrču, cez ktorú som nedokázala vysloviť jeho meno.

„Písal som ti," šepol neisto.

„Viem," odvetila som a pri spomienke čo v nej stálo hoci som ju osobne nečítala sa mi na tvári objavil jemný úsmev. „Myslel si to vážne? Myslel si vážne to, že chceš aby som sa vrátila?"

„Myslel," vydýchol a niečo vo mne sa v tú chvíľu akoby znova zapálilo. „Posledné noci odkedy si odišla nemôžem poriadne spávať a to len preto, že viem..."

„Že vieš čo?" nabádala som ho keď sa zasekol.

„P- pretože viem, že to čo bolo medzi nami bolo reálne," dodal po zaváhaní čím spôsobil, že sa mi znova nahnali slzy do očí. Moja precitlivenosť mnou lomcovala až tak, že som sa už viac nedokázala pretvarovať. Ani len sama pred sebou a to bolo najhoršie, pretože aj keď som sa snažila vsugerovať, že jeho hlas, predstava o ňom alebo jeho prítomnosť so mnou nič nerobí, opak bol pravdou. A tá pravda ma už celá pohltila. Dostala sa mi do každej bunky, do štipku kostí a neexistovala sila, ktorá by to mohla zvrátiť.

„Harry ja..." zachvel sa mi hlas až sa mi nakoniec zlomil pričom som viac zo seba nedokázala vydať ani hlásku.

„To je v poriadku Sam," ubezpečil ma keď si uvedomil, že ma týmto svojim priznaním vyviedol z rovnováhy. „Keď si odišla, to že to medzi nami bolo reálne nebolo to jediné čo som pochopil....tvojím odchodom som si uvedomil aj to, že nikoho nemôžem nútiť cítiť niečo čo nechce aj keď som samotný Harold Styles," dodal.

„Ale ja..." nadýchla som sa aby som mu povedala pravdu o tom ako to je, no nenechal ma dohovoriť.

„Hra skončila. A ja sa musím zmieriť s tým, že som prepásol tú osudovú šancu, ktorú mi život ponúkol," odvetil a ja som si v tom spomenula na náš rozhovor, ktorý sme viedli v San Diegu.

XXX

"Čoho sa bojíš ty?" opýtala som sa ho.

"Ja? Ja sa asi najviac desím toho, že premrhám tú osudovú šancu, ktorú mi život ponúkne." "Nerozumiem," zamračila som sa.

"Vieš, život ti môže dať mnoho možností, ktoré ťa urobia šťastným. No zároveň ti ponúkne iba jednu jedinú šancu na to, aby si sa cítil, že naozaj žiješ a nie iba prežívaš."

"Ty už si taký pocit niekedy zažil?"

"Uhm," prikývol, pričom sa zhlboka nadýchol a ja som mala pocit, že na chvíľku zaváhal, či to dopovedať. No nakoniec to urobil, čím mi doslova vyrazil dych. "Zažívam ho zakaždým, keď som v tvojej blízkosti."

XXX

„Nie!" vyhŕklo zo mňa skoro okamžite keď som si uvedomila, že presne rovnaký pocit som mala aj ja vždy keď bol pri mne. „Nepremrháš túto šancu Harry. Nemôžeš," pokrútila som hlavou a spozornela som. Celé moje vnútro zrazu kričalo aby to nerobil. Nemohol to urobiť, no nie kvôli mne ale kvôli sebe. Nechápala som ako je to možné a kedy sa to stalo, no pristihla som sa pri tom, že mi na ňom záleží viac ako na sebe samej. A v tej chvíli som najviac na svete zatúžila aby som mohla byť pri ňom. Objať ho a byť ukrytá v jeho náručí. Na mieste, v ktorom som pociťovala pocit bezpečia, na mieste kde problémy a svet okolo neexistoval. Na mieste kde existoval iba on. Jeho silné zovretie, ktorým ma vedel uchrániť pred všetkým trápením. Jeho pohľad vďaka ktorému som sa zakaždým strácala a jeho úsmev, ktorý ma uisťoval, že všetko nakoniec dopadne dobre.