No Control ( FF Harry Styles )

52. Pretože nikdy nebudem schopný nenávidieť dievča...

Sedela som v čakárni nemocnice a v ruke držala už tretiu kávu. Prešli už asi štyri hodiny odkedy po Harryho prišla záchranka, no stále som sa nevedela zbaviť toho obrazu, ktorý sa mi neustále premietal v hlave.

„Sam," povzdychla si Gemma, ktorá práve vyšla z jeho izby. „Je v poriadku. Môžeš si vydýchnuť," prisadla si ku mne na čo som sa iba zamračila.

„Mohol zomrieť Gemm," šepla som a v hrdle som zacítila hrču, cez ktorú sa ťažko drali slová. Už iba tá predstava spôsobovala, že som sa cítila ako na pokraji úplného zrútenia.

„Mala by si ísť za ním," chytila ma za ruku na čo som iba pokrútila hlavou. „Mama ťa nevyhodí. Povedala som jej čo si urobila," snažila sa ma podporiť.

„Klamala som mu. Znova," uchechtla som sa potichu.

„No zabralo to," pousmiala sa. „Iba vďaka tebe ostal pri vedomý. Tvoj hlas a tvoje slová mu zabránili v tom, aby upadol do bezvedomia."

„No klamala som," zvraštila som obočím. „Má pravdu. Koniec koncov vždy iba klamem."

„To, že si si vymyslela príbeh, ku ktorému som sa mimochodom pridala, takže som klamala tiež neznamená, že..."

„Gemm," skočila som jej do reči. „Nesnaž sa dobre?"

„Snažím sa tým iba povedať, že ti naozaj ďakujem za záchranu svojho brata," usmiala sa na mňa a chytila ma za ruku. Miesto odpovede som iba mlčky prikývla a odpila si z kávy. Vedela som, že by som tu nemala byť. Nemala som tu ani čo robiť, no nedokázala som sedieť doma s pomyslením, že on je pripútaný na posteli v nemocnici. A síce som nečakala, že by ma chcel vidieť, potrebovala som sa na vlastné oči uistiť, že je v poriadku.

„Myslím, že môžeš ísť," pozrela na mňa Anne keď spoločne s Robinom vyšla na chodbu.

„Ešte chvíľku a pôjdem domov, sľubujem," postavila som sa a zahodila prázdny umelohmotný pohárik do koša.

„Myslela som tým, že môžeš ísť za ním," spresnila na čo som prekvapene podvihla obočím. „Chce ťa vidieť."

„Ale ja..." zakoktala som sa, no potom som sa následne okamžite spamätala, keď som si uvedomila čo práve vyslovila. „Povedal to?" opýtala som sa s nádejou v hlase.

„Nie, no poznám svojho syna," odvetila pokojne. „Tak už ho nenechaj dlhšie čakať," povzdychla si a naznačila mi aby som vykročila k jeho dverám. Na chvíľku som sa zarazila a potom zneistela. Chcela som byť pri ňom, chcela som ho vidieť, ubezpečiť sa, že mu už nič nehrozí, no desila som sa toho. Za posledné dva dni som sa do toho spadla znova až po uši a ani som netušila ako to znova zvládnem keď o neho prídem. Pretože skôr či neskôr odíde, vyberie sa vlastnou cestou, na ktorej už nebudem ja.

K jeho izbe som išla pomalými krokmi a v duchu sa presviedčala, že to zvládnem. Že otvorím dvere, pozdravím sa mu, spýtam sa ako sa má a ako sa cíti a odídem. Znelo to tak jednoducho, no v skutočnosti to bolo tak zložité. Pred jeho dverami som sa úplne zasekla. Snažila som sa napočítať do desať a otvoriť, no nemohla som. Niečo mi v tom bránilo. Bol to strach. Strach z toho, že moje city vyplávajú na povrch v momente, keď ho zbadám ležať na ležadle napojeného na infúziu.

„Ak chcete navštíviť pacienta urobte to alebo odíďte," zaznel pri mne mužský hlas, ktorý ma prebral z hypnotizovania kľučky. „Návštevné hodiny končia o 10 minút," oznámil mi, prešiel okolo mňa a odišiel. Mala som posledné minúty, no nedokázala som to. Bola som zbabelá ako väčšinou môjho celého mizerného života.