30. Láska, ktorú som k tebe pocítil ešte ako chlapec a ktorá...

1.8K 112 5
                                    

Harryho pohľad:


Stál som na pódiu a doslova sával energiu, ktorou nás fanúšikovia dobíjali. Spievali sme naše najväčšie hity a s chalanmi sme si to užívali. Blbli sme ako zakaždým, oblievali sme sa vodou, robili sme grimasi na ľudí a mali sme nemiestne poznámky s perverzným podtónom, z ktorých som mal pocit, že najviac šalejú.
Miloval som stáť na pódiu a odovzdať sa im celý. Naši fanúšikovia si to zaslúžili. Ak by som mal povedať koho zbožňujem najviac na svete, určite by boli na druhej priečke. Prvú a tú najpodstatnejšiu tvorila moja rodina. Moja mama, moj otec, Gemma a Robin.
"Zajtra vyrážame o pol siedmej ráno, buďte pripravený," zahlásil Paul, ktorý sa o nás staral počas ciest.
"To sa akurát stihnem vrátiť z baru," zazubil sa Louis, ktorý si práve vyzliekal prepotené tričko z koncertu.
"A poprosím v normálnom stave," zazrel na neho Paul na čo som sa iba uchechtol a natiahol sa po mobil, ktorý ležal na parapete okna.
O hodinku som u teba. Čakaj ma ;)
Napísal som a odoslal menu, ktoré som mal posledné dni medzi najčastejšími volajúcimi. Áno, odkedy odišla bez rozlúčenia za tým idiotom, nebolo hodiny kedy by som nezvieral mobil v rukách a nebojoval s túžbou počuť jej hlas.
A si pripravený na naše druhé oficiálne rande? :)
Pípla mi správa skoro okamžite a ja som sa spontánne pousmial. Bolo prijemné vedieť, že niekto ma po koncerte čaká iba preto, aby so mnou strávil pekný čas.
S tebou? Kedykoľvek a kdekoľvek <3
Naťukal som keď v tom do mňa štuchol Niall, ktorý ma ponúkol chipsami. Mlčky som pokrútil hlavou a pohľadom som hypnotizoval obrazovku mobilu, kedy znova pípne. No nestalo sa.
"Neviete kde mám sestru?" zamračil som sa keď som si spomenul, že ma s ňou čaká rozhovor.
"S najväčšou pravdepodobnosťou bude s Lou. Počul som ich ako sa pred koncertom bavili o farbení vlasov," odvetil Liam, ktorý hádzal šípky do prázdnej steny.
"Kámo, terč je na druhej stranne miesnosti," zamračil som sa.
"Ja viem," prikývol. "No na tejto stene mám aspoň pocit, že vždy trafím."
"Trafíš čo?" nechápal som.
"No cieľ. Keďže neexistuje, možem si ho vytvoriť a vždy vyhrávať," vysvetlil mi svoju filozofiu a ja som ho musel uznanlivo pobúchať po ramene. Ten chlap bol inteligentnejší každým dňom viac a viac.
"Harry možeš na chvíľku?" zastavil ma na chodbe Robin a ja som zmeravel. Spomenul som si na rozhovor so Sam, ktorá mi povedala o tom čo Robin urobil.
"Idem za Gemmou," odvetil som nezaujato.
"Viem, že sa Sam vrátila. Volal som s jej matkou a..."
"Robin nemiešaj sa do toho," skočil som mu do reči. "Neprajem si aby si ešte niekedy do toho strkal nos."
"Hneváš sa, že som jej o vás povedal?" zvraštil obočím akoby sa uisťoval.
"Nemal si na to právo," odvrkol som.
"Chcel som vám iba dobre. Ty a ani Sam si ..."
"Ja a Sam vieme najlepšie čo je pre nás dobre," znova som ho nenechal dopovedať pričom som dal doraz na každé slovíčko.
"Fajn," nadvihol obočím keď zacítil moj ostrejší tón. "Ospravedlňujem sa."
"Povedal si to ešte niekomu inému?" odignoroval som jeho ospravedlnenie.
"Nie," pokrútil hlavou.
"Chcem aby to tak aj ostalo," pozrel som sa na neho na čo iba prikývol. "A tak isto chcem aby si sa čím skor vrátil domov," dodal som neistejšie pričom som sa cítil naozaj nepríjemne.
"Ale Harry..."
"Nie Robin. Zajtra sa tu vráti Sam a z jej rozprávania som vycítil, že by jej nebolo prijemné byť v tvojej blízkosti...dupľom nie potom ako si sa jej vyhrážal našim odhalením."
"Čože?" ironicky sa uchechtol. "Počúvaš sa vobec? Uvedomuješ si aspoň, že to dievča može byť tehotné a ty miesto toho aby si pritvrdil, necháš so sebou zametať..."
"Nenechávam so sebou zametať. Sam sa vrátila pretože si uvedomuje, že to čo máme medzi sebou je výnimočné..."
"Alebo preto, že ju odkopol jej snúbenec po zistení, že mu zahýba s tebou!" vyhŕklo z neho na čo som sa zarazil.
"Čože?" neisto som zo seba dostal pričom som zacítil ako sa moje telo naplo.
"Nehovor mi, že o tomto sa ti zabudla zmieniť," nadvihol obočím a víťazoslávne sa pousmial. "Prečo by to asi robila? Prečo by ti nepovedala o ich rozchode, o zrušenej svadbe, o tom, že je znova slobodná a že..."
"Ja neviem Robin!" skočil som mu do toho a naozaj som sa snažil prísť na dovod. Strávili sme spolu celú noc a trištvtinu nasledujúceho dňa, rozprávali sme sa, mala možnosť mi o tom povedať, no aj napriek tomu ma nechala v pomyslení, že to onedlho bude musieť skončiť. No prečo?
"Ja ti poviem prečo," prerušil ma z premýšľania Robin, ktorý ku mne pristúpil. "Nepovedala ti to preto, lebo pre ňu je to iba hra. Harry, to dievča mám naozaj rád, no nemože poprieť, že v nej koluje krv jej otca."
"Buď ticho," napomenul som ho, pretože o tej téme som sa nechcel baviť rovnako ako pred mnohými rokmi.
"Odíde hneď ako ju to prestane baviť a ty ostaneš ublížený," zamračil sa a položil mi ruku na rameno.
"Samantha nie je ako jej otec," odvetil som s istotou v hlase, ktorej som sa snažil sám uveriť. No bolo to márne. Moje pochybnosti sa cestou do domu čoraz viac zväčšovali. A vo chvíli keď som zaparkoval požičané auto, v hlave som mal iba jednu jedinú otázku.
"Prečo?" opýtal som sa keď som vtrhol do kuchyne kde to zapáchalo po spálenine. Sam stála pri umývadle a s napenenou hubkou sa snažila umyť hrniec.
"Mrzí ma to," previnilo sa na mňa usmiala a zastavila prúd stekajúcej vody. "Naozaj som sa snažila niečo uvariť," pohľadom prešla na mäso v koši. "No mám pocit, že nakoniec si budeme niečo musieť objednať."
"Prečo si mi nepovedala o Sebastiánovi?" spresnil som svoju otázku a snažil sa odignorovať fakt ako úžasne v tých čiernych šatách vyzerá.
"Aha," podvihla obočím pričom nevyzerala ani kúsok prekvapená z toho, že to viem. "Tak o to ide."
"Plánovala si mi o tom aspoň povedať?" nedal som sa odbiť pričom som na ňu uprene hľadel.
"Iba som čakala na vhodnú príležitosť," povzdychla si a utrela si mokré ruky do utierky, ktorá ležala na stole.
"Mala si na to celú noc Sam. A dnešné dopoludnie," pripomenul som jej.
"Ja- ja viem," zajakala sa a pristúpila o krok ku mne. "No pochop ma. Nie je to pre mňa ľahké a k tomu..."
"Prečo si sa v skutočnosti vrátila?" nenechal som ju dohovoriť, pretože neistota z toho, že by Robin mohol mať pravdu ma zožierala.
"Čo je to za otázku?" ublížene sa zamračila. "Kvoli tebe," dodala vzápätí keď pochopila, že jej na to nehodlám nič povedať. Zhlboka som sa nadýchol, že jej idem odpovedať, no zasekol som sa. Nemohol som jej povedať, že jej verím, lebo niečo v mojom vnútri ma varovalo. " O čo tu ide Harry?" preťala ticho, ktoré medzi nami ostalo. " Už si sa ma nabažil a tak hľadáš výhovorku ako ma odkopnúť?" ironicky sa opýtala. "Alebo som sa ti zunovala..." v tom sa zasekla a pohľadom sa uprela do zeme. " Mohla som si myslieť," šepla. "No ja hlupaňa som stále nepochopila, že nič netrvá večne," dodala a skor ako som si stihol premyslieť čo odpoviem, rýchlym krokom prešla okolo mňa a zavrela sa v jednej zo zvyšných izieb. Jediné čo som stihol zaregistrovať bol jej parfém, ktorý mi udrel do nosa a nenechal ma chladným. A aj keď som sa snažil udržať si chladnú hlavu, ktorú som potreboval k premýšľaniu, nemohol som. Stále dookola sa mi prehrávali Robinove slová, fakt, že mi to zatajila, choroba jej otca, o ktorej som sa dozvedel ešte ako dieťa úplnou nájodou a o ktorej som sa rozhodol mlčať iba kvoli tomu, aby jej nebolo ublížené. Vždy som sa o ňu staral. Už od nepamäti som robil všetko preto aby som ju uchránil pred možnou bolesťou. Bolo to silnejšie ako ja. A síce som tomu vtedy ešte nechápal, dnes tomu rozumiem. Bol som do nej bláznivo zamilovaný ako dieťa a teraz? Teraz to boli dopady mojej prvej neopätovanej lásky.
"Čo to," zamrmlal som keď som vošiel do izby a na posteli mi ležal stočený výkres previazaný modrou stuhou. Opatrne som prikročil k posteli a vzal si ho do ruky keď v tom ma omámila jeho voňa. Bol to rovnaký parfém aký som pred chvíľkou ucítil u Sam.
"Nie som bohatá aby som ti mohla darovať niečo cenné. No aj napriek tomu to chcem urobiť, pretože ty si mojou múzou, ty ma poháňaš a ty mi dávaš pocítiť, že večnosť existuje. Ďakujem...za všetko, za to, že si. Aký si a že si tu pre mňa," prečítal som riadky na pravom dolnom rohu obrazu, ktorý mi nakreslila. Čerstvosť obrazu naznačovala ešte voňa čierneho uhlíka, s ktorým namaľovala moj portrét.
Jemne som sa iba usmial a ešte raz privoňal ku kresbe. Zhodil som zo seba bundu a okamžite som si to zamieril cez chodbu k dverám izby kde sa zavrela. Keď,som ich pootvoril, jediné svetlo, ktoré prerážalo dovnútra bolo práve to z chodby.  Sam ležala otočená chrbtom schúlená v kĺbku. Nespala však. Ticho pretínalo jej tiché plačlivé stonanie, ktoré sa snažila stlmiť do vankúša. Prisahám, že v tej chvíli som sa nenávidel.
"Prepáč mi to," šepol som pokorne pričom som si prisadol na posteľ a ruku jej položil na plece. Ona však miesto odpovede so sebou iba trhla čím mi dala jasne najavo, že nechce aby som sa jej dotýkal. "Sam prosím," zaúpel som. "Naozaj som ti nechcel ublížiť," zvraštil som obočím. "Iba...chcel som odpoveď a..."
"A ja som ti ju dala," potiahla nosom a pomaly sa posadila pričom sa ku mne otočila. Prstami si zotrela tvár, na ktorej mala rozmazaný celý make up. "Povedala som ti, že som sa vrátila kvoli tebe. Neklamala som ti Harry."
"Viem," prikývol som pričom som sa cítil naozaj mizerne. "Našiel som si darček."
"Vieš vobec ako dlho som nekreslila?" opýtala sa ma a ja som zreteľne počul jej bolesť v hlase. Miesto odpovede som iba pokrútil hlavou, pretože som sa bál, že sa mi zlomí hlas.
"Celých päť rokov. Päť rokov, za ktoré som stratila všetku nádej, že zajtrajšok može byť konečne lepší. Päť rokov, kedy som mala pocit, že sa každú chvíľku zadusím. A potom...aby toho nebolo málo prišla ta vec s mojim otcom, ktorého vyhlásili lekári za blázna a závisláka a ja..." hovorila pričom sa jej znova zbierali slzy do očí. "Každý sa ma pýtal ako sa cítim, no nikto ma v skutočnosti nepočúval. A dokonca ani Sebastián, ktorý sa vrátil nedokázal zaplniť to prázdne miesto čo zanechal on a moj otec."
"Sam prosím," zháčil som sa keď som si uvedomil, že to viac nedokážem počúvať, pretože pocit viny bol čoraz viac neznesiteľnejší.
"No dnes...dnes sa stalo niečo zvláštne. Pozorovala som ťa ako si odchádzal na koncert, to ako si sa so mnou predtým rozlúčil...a v tej chvíi, po naozaj dlhej dobe som mala chuť kresliť. Ani neviem ako ma to napadlo. Jednoducho som vzadnej časti domu našla výkres a začala len tak čarbať. Najprv to boli iba nezmyselné črty a úprimne...chcela som to vzdať. No potom...potom som sa na to zahľadela a zbadala som v tom tvoju tvár. Tak dokonalú, s jemnými rysmi..." v tom sa dotkla končekmi prstov mojich líc na čo som automaticky privrel oči. "A o pár hodín si sa z tej kresby na mňa usmieval," dodala potichšie a chcela odtrhnúť ruky z mojej tváre, no zachytil som ju za predlaktie pričom som jej v tom zabránil.
"Niečo predsa len može existovať večne," zachrapčal som rozpačito uvedomujúc si, že to čo poviem zo mňa urobí zraniteľného. No aj napriek tomu som si bol istý, že to za to stojí. "Tvoj dotyk na mojom tele, tvoje bozky, teplo tvojho tela," začal som vymenovávať pričom som sa strácal v jej uplakanom pohľade. "Všetky tieto veci sa mi vryli hlboko do srdca," ruku, ktorú som jej držal som priložil na miesto kde sa nachádzalo. "A ostanú tam už navždy...rovnako ako láska, ktorú som k tebe pocítil ešte ako chlapec a ktorá pretrvala až dodnes," dostal som zo seba.
.s.: prepáčte za chyby. Znova mi zblbol book tak píšem na mobile a nie je to dvakrát ľahké 😆 tak prvá kapitola z Harryho pohľadu, dúfam, že som tým nič nepokazila 😉 ďakujem za všetky hviezdičky a prípadne komentáre, ktoré by naozaj potešili 😋

No Control ( FF Harry Styles )Where stories live. Discover now