No Control ( FF Harry Styles )

2.09 V tom prípade ťa nikdy neopustím

Pohľad Sam:

.Stála som pred dverami so zaťatými päsťami a zreteľne som cítila ako mi srdce zrýchlene tĺklo. Netrpezlivo som čakala na chvíľu kedy otvorí dvere pričom každá sekunda čakania ma privádzala do ešte väčších rozpakov. Tak veľmi som si prijala aby som bola silnejšia. Aby som sa na neho mohla vykašľať a bolo mi ukradnuté čo robí a ako sa správa. No akokoľvek som sa snažila, nedokázala som sa mu otočiť chrbtom.

„Vitaj u stroskotanca," nakoniec otvoril s pobaveným výrazom tváre, no mne neuniklo aký je spotený a bledý.

„Nebuď ironický," odvrkla som mu, zhlboka sa nadýchla a prešla okolo neho do izby pričom za sebou zabuchol dvere.

„Radšej sa ťa nebudem pýtať ako vieš kde som ubytovaný."

„Obvolala som všetky..." chcela som mu odpovedať, no skočil mi do reči.

„Nebudem sa pýtať."

„Si v poriadku?" otočila som sa k nemu po tom ako som si pohľadom prezrela jeho izbu a odignorovala fakt aký bol ku mne nepríjemný.

„V absolútnom," prikývol.

„Vyzeráš..." na chvíľku som sa zamračila, pretože som uvažovala nad správnym slovom.

„Zničene?" doplnil za mňa.

„Choro," šepla som nakoniec pričom som k nemu pristúpila a natiahla ruku k jeho čelu aby som odskúšala jeho teplotu. „Preboha Harry....veď ty celý horíš."

„Za to môže ten sen," odvetil nezaujate a chytil ma za zápästie pričom mi odtiahol ruku z jeho tváre akoby mu môj dotyk nebol prijemný. „Asi ma kúsok rozpálil," zašomral si popod nos a prešiel okolo mňa.

„Aký sen?" zmätene som sa za ním obzrela a zbadala ako si sadá na posteľ pričom sa drží za brucho, no miesto odpovede zmĺkol. „Harry," oslovila som ho vzápätí, no ani to ho neprinútilo aby sa na mňa pozrel.

„Som v poriadku!" nakoniec na mňa zvýšil hlas pričom sa zhlboka nadýchol a konečne svoju pozornosť uprel na mňa a nie na koberec, do ktorého sa hodnú chvíľu vpíjal pohľadom. „Čo keby si sa otočila a nechala ma na pokoji?! Prečo dopekla neodídeš a neopustíš ma tak ako ostatní?!" vybehol na mňa a ja som na malú chvíľku započula sklamanie v jeho hlase, ktoré naznačovalo, že mu je ľúto fakt, že to s ním rodina vzdala. „Veď je to tak jednoduché," ironicky sa zasmial.

„Prečo?" nadvihla som obočím a opatrne k nemu urobila jeden krok. „A nie je to jasné Harry?" povzdychla som si a kľakla si k nemu na zem pričom som ho chytila za ruku, ktorou následne šklbol aby sa vymanil z môjho dotyku. A hoci som všetko riskovala, musela som to urobiť. Hoci som každému sľúbila, že s nimi uhrám ich plán pre jeho možnú záchranu. No ja som sa nedokázala ani len tváriť, že som to s ním vzdala, pretože každá myšlienka na jeho trápenie mi spôsobovala peklo, v ktorom som nedokázala ani triezvo rozmýšľať a tobôž nie dýchať. „Bol si tu vždy pre mňa. Nezáležalo na tom čo som urobila, ako som sa rozhodla alebo ako veľmi som ti ublížila. Poslala som ťa do čerta asi viac ako kohokoľvek iného za celý svoj život, opustila som ťa toľko krát, že by sa to nedalo ani spočítať na rukách...a aj v období kedy moja láska k tebe dostávala zo mňa len to najhoršie...ty...ty si to so mnou nikdy nevzdal," pokrútila som hlavou zatiaľ čo on vyzeral, že tomu začína chápať. „Teraz som na rade ja, pretože viem, že v týchto sračkách si iba kvôli mne. A ja ťa neopustím, nie kým sa neuistím, že si v poriadku."

„Čo ak v poriadku nebudem nikdy?" opýtal sa ma šeptom a jeho hlas znežnel.

„V tom prípade ťa nikdy neopustím," pousmiala som sa a znova sa ho snažila chytiť za ruku pričom to tentoraz bolo aj úspešne. Harry ani len necukol, práve naopak. Preplietol si prsty s tými mojimi a ja som v tej chvíli mala pocit, že som konečne kompletná.