Medzi nami

1. Prvý deň

Sú dni, keď sa len zamýšľate nad svojím životom a vyberáte si cestu, po ktorej sa vydáte. Dôsledne zvažujete všetky plusy a všetky mínusy a dívate sa do budúcnosti. Potom sú tu dni, keď sa zamýšľate nad svojim životom, hľadíte do bielej steny a rozmýšľate, prečo je všetko tak nespravodlivé, ťažké a na hovno. Utápate sa v tom, že všetko zlé sa deje len vám a vy ste to najväčšie úbožiatko. No a potom sú tu dni ako tieto.

Hľadím na seba do zrkadla a pýtam sa samej seba, kedy som sa stala dieťaťom šťasteny. Do dnešného dňa som bola ten typ človeka, ktorý na seba bral celú ťarchu sveta. Nikdy som nemala šťastie, vždy sa mi stalo len to najhoršie a nikdy som nevynikala prílišným optimizmom. Vlastne až do dnešného dňa. Mám ešte asi hodinu pokiaľ nastúpim do novej práce.

Pred dvoma týždňami som dokončila školu a už týždne pred tým som stresovala čo so mnou bude. Skončím na úrade práce? Zamestnám sa v prvej firme kam ma zoberú? Alebo budem mať to šťastie a nájdem si prácu, ktorá ma bude napĺňať? Avšak akoby som mohla, keď ja sama neviem čo od života chcem. Stále som sa nenašla, stále som si nepovedala tie slová, ach toto je to, čo chcem raz v živote robiť.

Rodičia na mňa tlačili, kamaráti a ma pýtali čo plánujem a ja som mala hlavu v smútku. Väčšina mojich spolužiakov mala dohodnuté miesta ešte dávno pred tým než zoštátnicovali, no úprimne, ja si neviem predstaviť, že by som robila niekde na recepcii, kde som doteraz brigádovala. Ako brigáda to bolo fajn, ale ako práca? Nie vďaka.

Chcela som sa zbaliť a cestovať, učiť sa nové veci, spoznávať rôzne kultúry a ochutnávať jedlá zo všetkých kútov sveta. Len tak bezstarostne žiť, skúšať nové veci a neobzerať sa.

Bohužiaľ, okrem peňazí som na toto nemala ani gule a tak som sa ocitla na križovatke života. A potom sa z čista jasna objavila moja teta. Roky už pracuje pre jednu významnú a dobre prosperujúcu reklamnú agentúru, no ani ma nenapadlo osloviť ju.

A tak, jednu upršanú sobotu ma oslovila ona sama. Pýtala sa ma, aké sú moje plány, čo chcem robiť ďalej a keď som len pokrčila plecami, usmiala sa. Ponúkla mi miesto so slovami, že to nebude nič veľkolepé, ale ak chcem môže podhodiť môj životopis na interné. Slovo dalo slovu a ja mám dnes svoj prvý deň v novej práci.

Klamala by som, ak by som tvrdila, že nie som nervózna. Nie nadarmo som hore už od pol šiestej. Noví ľudia, nový kolektív, nové prostredie. Všetko ma desí, netuším do čoho idem, je to obrovská firma, zaberajúca niekoľko poschodí. Tým, že som vyštudovala marketing a už niekoľko týždňov sa pýšim titulom ING, som sa dostala na marketingové oddelenie. Pohovor bol skvelý, žiadne stresy, príjemná atmosféra a žiadne hnusné otázky. Vedela som, že v tom má prsty moja teta, ale tvárila som sa, že nič. Robí tam už dvadsať rokov a za tú dobu sa vypracovala na celkom slušnú, vysokú pozíciu, čiže tam už nejaké to slovo má.

Čo sa mňa týka, neznášam prvé dni. Prvý deň v škole prvý deň na hodinách klavíru, prvý deň v tábore... je to všetko také neohrabané, trápne a nové. Hlavne teraz, keď už prídem do zabehnutého kolektívu, kde sa všetci poznajú, vedia čo robiť a čo nerobiť. Nebudem klamať, som v strese a v poriadnom. Buď to bude jedna veľká katastrofa, ale to bude fajn. Ale pri mne a pri mojom šťastí to rozhodne bude prvá voľba.

„Ninka, pripravená?"

Vydýchnem, venujem svojmu odrazu posledný pohľad a prikývnem. Odložím kefu na vlasy, ktorú som držala v ruke a vyjdem z kúpeľne. Som rada, že dnes je slnečné ráno, tak zvláštne ma to nabíja energiou. Mama mi pripraví raňajky, avšak ja ich odmietam, mám žalúdok ako na vode, isto by som to nezvládla. Kávu však neodmietnem, dnes ma čaká minimálne osem hodín v práci a potrebujem nejakú energiu.

„Tešíš sa?"

„Desím sa," odpoviem úprimne. Sukňa ma tlačí na páse a bojím sa, že nové lodičky ma otlačia. Pre dnes som zvolila veľkú kabelku, ktorú som zapratala zbytočnosťami, ale človek nikdy nevie čo bude v priebehu dňa potrebovať.

„Vyzeráš reprezentatívne, neboj sa, to zvládneš!"

Sama tomu neverím, ale je zlatá, že ma takto podporuje. Vzrušený úsmev má už od včerajšieho večera a nevie sa dočkať, kedy bude večer a ja jej rozpoviem novinky. Zlatá mamina a aj napriek tomu, že mám na krku dvadsaťštyri rokov, stále rovnako starostlivá, akoby som mala štrnásť. Nedá mi to a aj napriek všetkým nervom a stresujúcej situácii sa musím usmiať a dať jej pusu na líce.

„Okej mami," povzdychnem si a znova sa pozriem do zrkadla. Jemný mejkap, jemne natočené vlasy, sukňa, blúzka, lodičky, sako. Teta ma varovala, že si potrpia na reprezentatívne oblečenie a tak som plánovala v prvý deň ohúriť. V kabelke mám všetko potrebné a aj to nepotrebné. Viac menej som pripravená, aj keď vo vnútri šaliem. No ako správna dáma to nedám najavo, nie? „Pôjdeme?"

Mama sa navrhla, že ma v prvý deň odvezie a do práce príde neskôr. Nenamietala som, práve naopak, celkom ma to potešilo, bude moja podpora. Neviem prečo som taká vydesená a nervózna, no toho nepríjemného pocitu sa neviem zbaviť.

V aute je príjemná atmosféra, počúvame rádio a poväčšine času rozpráva práve mama. Ja sa ju snažím počúvať, občas jej aj odpovedať, ale myšlienkami som úplne inde.

Čo ak sa mi nebude páčiť? Čo ak sa ja nebudem páčiť im? A čo ak...

„Nina?"

Pozriem sa na mamu, ktorá sa na mňa mračí. Povzdychne si, nadvihne si slnečné okuliare a potom spustí. „Viem, že si nervózna, všetci sme to zažili. Si šikovné, cieľavedomé dievča a nehovorím to len preto, že som tvoja mama." Zastaví ma gestom ruky a tým ma nepustí k slovu. „Zvládneš to, o tom nepochybuj. Ak budeš hocičo potrebovať je tam Ľubka, ktorá ti ochotne pomôže,"

„Mami vieš, že som Ľubke dala slovo, že to ostane medzi nami. Nikto nemá vedieť, že som tam vďaka nej."

„Správne, ale ona je stále moja sestra, ktorá je ochotná pomôcť ti."

Pretočím očami a siahnem po kabelke.

„Otcovi si volala?"

„Nie dám mu vedieť po práci. Aj tak je na slúžobke."

„Aha, dobre. Zavolaj mu potom, nech sa o teba nebojí."

„Áno mami, neboj sa. Včera som volala s Miškou a povedala mi, že dnes príde. Tak mu zavolám dnes. Nebudem ťa zdržovať, nech veľa nemeškáš." Zadívam sa na veľkú, modernú budovu pred sebou a vydýchnem.

„Držím palce! A neboj sa všetko hravo zvládneš."

Ach mama a ten jej prílišný optimizmus. „Vďaka mami!"

Vystúpim z auta a automaticky si stiahnem sukňu nižšie. Nie som na to zvyknutá, preferujem skôr nohavice než sukne a šaty. No bohužiaľ, teraz sa budem musieť naučiť preferovať slušnejšie oblečenie, ktoré zahrňuje aj sukne.

„Ľúbim ťa, večer pri víne mi porozprávaš viac." Zakričí mi mama a ja sa na ňu usmejem. Sledujem ako sa zaradí do premávky a znova si povzdychnem. Je tu veľa uponáhľaných ľudí, ktorí okolo mňa prechádzajú, alebo vchádzajú do budovy. Do mojej novej práce. Urobím krok, potom ďalší až sa ocitnem na recepcii. Staršia dáma sa ma opýta kto som a kam mám namierené a ja viem, že dnešok bude, ako hovoria naši českí bratia, hop nebo trop