Medzi nami

13. Pekný deň

Zaklopem na zárubňu dverí a vkročím do miestnosti, v ktorej sa nachádza Tomáš. „Ahoj," pozdravím ho, na čo sa rýchlosťou svetla postaví na nohy.

„Nina, si okej? Tak ma to mrzí," podíde ku mne a ja sa pri pohľade na jeho ustráchanú tvár musím zasmiať. Vzhľadom na našu terajšiu situáciu.

„Jasné, som úplne okej. Nič sa nestalo," a vďaka tebe som zažila svoj najvzrušujúcejší sex v mojom živote, ďakujem ti. Už len pri tej spomienke na moju intímnu chvíľku spred pár hodín sa mi vykúzli na perách úsmev, ktorý nedokážem zastaviť.

„Poliala si sa kvôli mne kávou. To nie je nič!" pohoršuje sa.

„Ale pán Fabián ma zachránil," naschvál som použila jeho priezvisko, meno by bolo viac ako nevhodné. „Len som ti prišla povedať, že žijem, a že je všetko v poriadku," venujem mu úsmev a on pomaly prikývne. Pozdravím jeho kolegyňu, ktorá práve vojde do kancelárie a on podíde bližšie ku mne.

„Dovoľ mi ťa pozvať aspoň na večeru, ako odškodnenie," jeho oči sa na mňa zahľadia spopod rias.

Úsmev mi zamrzne na perách, ale snažím sa byť naďalej v pohode. Večera s ním sa mi veľmi nepozdá, nielen preto, že je to len môj kolega, viem, čoho sú schopní muži.

„Hmm," tvárim sa, že premýšľam. Čo bola z časti aj pravda, musela som vymyslieť nejakú vhodnú výhovorku, vďaka ktorej by som s ním nikam nemusela chodiť.

„Nie neberiem ako odpoveď," žmurkne mojím smerom a mne zamrzne úsmev na perách. Neznášam chlapov, ktorí žmurkajú. Reálne. Prečo to robia? Majú snáď pocit, že tým niečo získajú?

„Večera znie fajn," Poviem pomedzi zuby, veľmi pomaly, v duchu sa fackajúc za to, že som niečo také vypustila z úst. A nadávam samej sebe, že som sa tu vlastne ukázala, že som sa snažila byť priateľská. „Teraz mám celkom nabitý týždeň, ale určite sa na niečom dohodneme."

Je nadšený mojou vyhýbavou odpoveďou a povie mi, že sme v kontakte. Sklesnuto opustím jeho kanceláriu a idem späť na naše oddelenie. Čakám na výťah a hryziem si spodnú peru, keď ma niekto nastraší. Trhne mnou, od úľaku otvorím ústa spolu s nadskočením a pomaly sa otáčam zoči-voči vysmiatej Dorke.

„Vieš ako som sa zľakla? Si normálna?" osopím sa na ňu.

„Nemáš čisté svedomie?" drgne do mňa a výťah sa otvorí. Nastúpime a ja čelím Erikovi. Samozrejme, že si hneď spomeniem na včerajšok.

„Dámy," kývne nám hlavou a ja s Dorkou ho pozdravíme. Jej hlas znie normálne, ten môj je mierne priškrtený.

„Za kým si bola?" vyzvedá kolegyňa čisto nenápadne. Zaujato sleduje každý môj pohyb.

„Za Tomášom," poviem úprimne a nezaujato. Načo klamať, aj tak by sa to dozvedela.

„Ale čo? Len tak či súkromne?"

„Pracovne," nenápadne sa z toho snažím vykrútiť. Nemám za potreby jej vešať na nos o pozvaní na večeru. A už vôbec nie, keď sa v blízkosti nachádza Erik.

„Škoda. Vieš, obaja ste nezadaní," zahýbe na mňa obočím a ja sa chcem prepadnúť niekam do šachty výťahu. Našťastie výťah zastaví na našom poschodí a Erik nám, ako správny džentlmen, pokynie, aby sme vyšli ako prvé. S Dorkou na seba veľavýznamne zahýbeme obočím.

„Slečna Dolinská," zastaví ma jeho hlas a ja zastavím, „na sekundu prosím."

Dorka sa na mňa usmeje, zamáva Erikovi a potom odíde. On počká, kým zahne za roh a potom si ma prezrie. „Si okej?" stlmí hlas. Zo začiatku nerozumiem, o čo mu ide a na čo naráža, a tak pokrčím ramenami a prikývnem.