Medzi nami

18. Zmena o 180 stupňov

Táto práca ma za tých pár mesiacov naučila hneď niekoľko vecí. Medzi tie najhlavnejšie patrí nadávanie. Nikdy som nehrešila tak, ako doteraz. Naozaj. Dievčatá sa mi až smejú ako veľmi nadávam, ale nedokážem si pomôcť. Väčšinou ma k tomu donúti Matej, vedúci nášho tímu, nakoľko sa správa tak povrchne a opovrhovačne. Človeka nikdy nepochváli, práve naopak zdeptá ho a pridá mu navyše roboty. Nie je tu žiadnym šéfom, ale tým, že mu pridelili funkciu vedúceho tímu, stúpla mu sláva do hlavy. Naozaj si myslí, že je nenahraditeľný a nad neho niet. A pritom robí toľko očividných chýb a vedie to úplne zle. S babami sme sa už niekoľkokrát zhodli, že všetko príliš komplikuje.

Druhú vec, ktorú som sa tu naučila je pitie kávy. Teda. Kávu som mala vždy v obľube, ale stačila mi jedna, maximálne dve. Tu vypijem minimálne dve a viac. Ani z tohto nie som veľmi nadšená, ale kofeín viac ako potrebujem.

No a do tretice som sa naučila, že človek sa dokáže otočiť o stoosemdesiat stupňov, len tak, zo dňa na deň. Krásnym príkladom bol samotný riaditeľ Erik Fabián, ktorý menil nálady ako počasie. Dnes to nebolo inak a takéhoto som ho ani nezažila. Najprv mi zavolal, že ma čaká v kancelárií a keď som tam prišla, na stole ma čakala teplá káva v kelímku s cukrom a mliekom.

„Káva?" Opýtam sa nesmelo, akoby sa mal pomýliť. Odpoveďou mi je jeho úsmev a prikývnutie hlavy.

„Samozrejme, prečo nie? Posaď sa." Rukou ukáže na stoličku a tak sa na ňu posadím. Siahnem po ešte teplej káve a priložím si ju k ústam. Bojím sa ju ochutnať, ale len čo si dám prvé sústo, privriem oči. Je čierna, presne taká, ako ju mám rada. Jazykom si prejdem po perách a stretnem sa s Erikovým pohľadom. Až vtedy si uvedomím aké nevhodné to bolo a narovnám sa.

„Ehm," prečistím si hrdlo a on pokrúti hlavou.

„No, prešiel som si včera podklady." Odmlčí sa a ja som ako na ihlách. Neviem čo očakávať, nakoľko je toto môj prvý veľký projekt, zatiaľ som sa učila všetko len teoreticky. Viem, že tam budú chyby, s tým rátam, no aj tak som veľmi nervózna.

„Máličko to upravíme, ale myslím si, že to pôjde. Dám to ešte prepracovať Dominike, ale inak som spokojný a musím priznať, že aj veľmi milo prekvapený."

Srdce sa mi rozbúcha a žilami sa mi rozleje pocit čírej radosti. Niekto ma konečne pochválil po toľkej drine a práci. Je to naozaj skvelý pocit byť uznaná a nie len kritizovaná, ako od Mateja. Viem, že sa usmievam a je to obrovský úsmev. Erik sa usmeje tiež, dokonca sa až zasmeje a pokrúti hlavou.

„Čo?"

„Je to skvelý pocit dostať konečne pochvalu." Pokrčím plecom. „Len toľko."

Pretočí očami, no úsmev ma stále na perách. Zazvoní mu mobil, po ktorom hneď siahne a potom sa postaví. „Okej, teraz späť do práce. Ideme si to pozrieť do praxe."

„Čože?" Prudko sa postavím.

„Áno, Marek nás už čaká na objekte." Ťuká do mobilu. „Choď si po veci a o tri minúty sa stretneme pri výťahu."

Netuším kam ideme ani čo sa bude diať, no poslúchnem ho. Zoberiem si veci, vypnem notebook a poslušne ho čakám pred výťahom. Ideme priamo do garáže a ja som prekvapená, keď odomyká Octaviu, ktorou sme išli do Košíc. Všimnem si autosedačku a zarazím sa. „Nevravel si, že to auto je požičané."

Zamrzne v pohybe a rukou si vojde do vlasov. Je to nervózne gesto a moje malé, zlé ja sa teší, že som ho dostala do úzkych.

„No, je to moje auto. Len som si to vymyslel kvôli tej sedačke."