Medzi nami

32. Oficiálny pár

Zívnem a prikrývku si vytiahnem až k brade. Hlavu mám položenú na tom najmäkšom vankúši, ktorý vonia po Erikovi. Život je úžasný.

Potichu sa otvoria dvere, Erik vkročí dnu a potom ich čo najtichšie zatvorí. V ruke niečo drží a ja sa posadím, aby som mohla lepšie vedieť čo to je. Podá mi pohár s vodou a druhú ruku si skryje za chrbát.

„Čo to je?" vyzvedám a on sa usmeje. Niečo mi hodí zo zeme a na kolenách mi dopadne jeho tričko. „Obleč si toto. Miško má tendenciu budiť ma každú sobotu pred siedmou a pozeráme spolu rozprávky."

„Fíha, Erik! Ty a rozprávky?" Doberám si ho a prevlečiem si jeho tričko cez hlavu. „Nebude mu vadiť, že som tu? Neporuším nejaký váš rituál?"

„Miško bude celý bez seba. Naozaj." Usmeje sa a zalezie ku mne do postele. Posuniem sa na kraj, avšak on si ma prisunie k sebe bližšie. „Aha čo mám pre teba." Do rúk mi vloží čokoládu, moju obľúbenú.

„Mňam." Otvorím ju a odlomím dva pásiky. Jeden podám jemu a z druhého si ukúsim poriadny kusisko. „Milujem."

„Ako ľahko uspokojiť ženu."

„Iba tú ľahko uspokojiteľnú." Oponujem mu.

„No a tou očividne si." Zamáva predo mnou s kúskom čokolády. Musím sa smiať a oponujem mu. „Len čo sa týka čokolády! V ostatných veciach to tak nie je."

„Uhm, okej, toto mám brať ako výzvu?" Nadvihne obočie a dá mi jednu rýchlu pusu. „Kedy ma predstavíš mame?"

Pretočím očami. Už týždeň ma s tým otravuje a ja som stále odkladám. Po tom fiasku u nich doma, chcem toto naše malé tajomstvo udržať čo najdlhšie. Na jednej strane by som to chcela vykričať do celého svete, no svojim spôsobom mi toto rúško tajnosti aj celkom vyhovuje.

„Vážne máš chuť na večeru s rodičmi po tom minulo týždňovom fiasku?"

„Pozri sa, nie som už malý chlapec, ja sa toho nebojím, práve naopak. Chcem spoznať tvoju mamu a aj tvojho otca. Nezabudni, že ja som ten čo bude tvoj partner na jeho svadbe a naozaj sa s ním nechcem spoznať až tam."

Oh áno, občas zabúdam, že Erik je už dospelý a hlavne vyspelý chlap, ktorý vie čo chce a ide si za svojim. Občas je to poriadne otravné.

„Čiže, kedy mi ju predstavíš?"

Hneď som si spomenula na rodinný obed, kde som spoznala jeho rodičov. Spoločne sme sa z kúpeľne vrátili na obed a v trápnom tichu ho všetci dojedli. Miško bol ako prvý, kto odmietol dezert so slovami, že ideme domov. Všetci traja, spoločne. Na Luciinej tvári som videla ako ju to celé mrzí a očami sa mi snažila po celú dobu niečo naznačiť. Celé to pokračovanie bolo trápne a všetci sme sa nevedeli dočkať, kedy to skončí. Edita mi nevenovala ani jeden pohľad a Dalibor s Valentínou sa to celé snažili zachrániť príjemnou debatou.

Keď sme sa s Erikom postavili, Edita sa na nás stále odmietala pozrieť, správala sa naozaj detinsky, akoby to bolo ona tá, ktorej bolo ublížené. Jozef nám pokýval hlavou a ostatní nás išli odprevadiť až na chodbu. Lucia ma objala so slovami, že ju to veľmi mrzí. Naozaj vyzerala utrápene a tak som ju ubezpečila, že sa nič nedeje, že je všetko v poriadku. S Erikom sme si to vydiskutovali a to bolo všetkom na čom záležalo. Jeho otec vyzeral tiež nespokojne, no nepovedal ani slovo. Dalibor a Valentína sa snažili byť pozitívni a to sa mi na nich tak páčilo. Vyžarovala z nich taká láskavosť a dobrota.

Lucia zabalila Miškovi veľký kus čokoládovej torty, ktorú robila špeciálne pre neho a ja som tíško závidela. Čokoláda bola po káve moja druhá najväčšia závislosť. Miškovi sa rozžiarili oči a babke poďakoval. Potom si spočítal svoje autíčka a začal mrnčať, že chce ísť domov. A tak sme išli. A potom som sa zdržiavala u Erika celý týždeň.

„Zajtra sa u nej máme zastaviť na večeru. Neformálnu." Dodám. Vidím ako sa mu rozšíria oči od prekvapenia.

„To vážne? Už si jej o nás povedala?"

„Oh zlato. Celý týždeň som tu u vás, samozrejme, že nie je slepá ani hlúpa a tak jej to došlo. A sama sa ma opýtala kto je ten záhadný človek s ktorým sa stretávam. Chce ťa spoznať."

V očiach sa mu niečo zaleskne a potom sa na mňa prevalí. Rukou mi vojde pod tričko a pery pristanú ma mojich. „Takže už budeme oficiálne pár." Rukami stúpa vyššie a ja sa pod ním začnem krútiť. Perami mi putuje nižšie a ja milujem jeho neoholenú tvár. Síce mám po nej vždy pokožku trochu červenú a podráždenú, ale to mi je jedno.

„Áno," súhlasím s ním. „Už mi potom nemusíš dokazovať, ako ma miluješ." Doberám si ho.

„A teraz musím?" nadvihne sa nado mňa s rukami pri mojej hlave.

„Správne. Teraz mi musíš ukázať ako veľmi ma miluješ."

Jedným rýchlym pohybom mi pretiahne tričko cez hlavu a potom mi rukami prechádza po celom tele. Nájde moje citlivé miesto a ja nechcene vykríknem.

Zodvihne hlavu a pobavene sa mi pozrie do očí. „Potichu, pretože ak zobudíš Miška, budem tu ukazovať aký dobrý som v jeho uspávaní." Smeje sa.

„To je nefér. Neviem to ovplyvniť."

„Tak to sa budeš musieť snažiť. Ak niečo chceš." Zaleskne sa mu v očiach a je to jasná výzva. A ja už teraz s istotou viem, že mi to absolútne neuľahčí.

*

V utorok je to v práci terno. Neviem čo sa deje, či je niečo vo vzduchu alebo sa niečo posralo, no od rána tu panuje veľmi nepríjemná nálada. Všetci sú podráždení, nesústredení a začína to vplývať aj na mňa. Erik od rána na každého prská a kričí, už som si to odniesla aj ja a to dokonca dvakrát. Neviem čo sa deje, ale nepáči sa mi to.

Áno, máme medzi sebou dohodu, že na pracovisku sme dvaja cudzí ľudia, no aj tak by ho nezabilo, ak by sa ku mne správal o trochu príjemnejšie a prívetivejšie. Dnes to naozaj preháňa. O necelú hodinu máme veľkú poradu, celého nášho oddelenia a zvolal ju sám Erik. Kvôli tomu raňajšiemu neadekvátnemu výstupu som na neho mierne nahnevaná a dám mu to pocítiť. Ja s tým problém nemám.

Dvadsať minút pred avizovaným mítingom mi príde sprava. Je to od súkromného čísla a keď ju otvorím srdce sa mi rozbúcha.

Viem o tvojom malom tajomstve a dnes sa to dozvie celé oddelenie.

To je celé čo tam stojí a ja nemám ani najmenšiu predstavu kto to môže byť. Ale s istotou viem, že niekto vie o mne a o Erikovi a chystá sa to povedať celému oddeleniu. Skontrolujem hodiny a mám osemnásť minút. Vytočím Erika, ale telefón má presmerovaný na Aňu, ktorá mi povie, že je zaneprázdnený. Skúsim mobil, ale nezdvíha. Opakujem to ešte trikrát, kým pochopím, že ho asi nemá so sebou. Musím ho varovať, nech sa na to pripravíme. Preboha toto bude katastrofa.

Mohla som tušiť, že nepôjde všetko tak ľahko akoby som chcela. Hlavne teraz, keď Erik tak super vychádza s mojimi rodičmi, ktorý si ho obľúbili na prvý pohľad. Mama je z neho hotová, nehovoriac o Miškovi, ktorý získal tretiu starú mamu. Skontrolujem hodiny a mám trinásť minúť, aby som zmiernila túto blížiacu sa katastrofu. Vyberiem sa ho teda pohľadať a ako prvé idem do jeho kancelárie. Aňa ma upozorní, že si neželá byť rušený, no seriem na to. Zaklopem, ale nikto sa mi neozýva. Otvorím dvere a nakuknem dnu. Erik je zhrbený nad stolom plným papierom a ani nezdvihne zrak.

„Povedal som, že si neželám byť rušený." Zavrčí. Okej slovo príjemnosť mu dnes nič hovorí.

„Pán Fabián, potrebujem s vami súrne hovoriť." Poviem naliehavo a on zodvihne zrak.

„Neskôr." Pokrúti hlavou. Privriem dvere a stíšim hlas. „Erik je to naliehavé."

„Nina, povedal som neskôr. Naozaj." Je nekompromisný a ja viem, že to nemá cenu. Povzdychnem si a pred tým než odídem mu venujem jeden nepekný pohľad. Mám sedem minút a rovno idem do zasadačky, ktorá sa už začína plniť. Neviem kto to môže byť, nikto mi nenapadá a ja ani netuším ako na to niekto mohol prísť. Veď v práci sme sa správali úplne profesionálne, jedine ak nás nikto videl v súkromí. tak sa mu rozhodnem napísať aspoň správu v ktorej ho varujem.

To či si to prečíta alebo nie je už iba na ňom. Ja som urobila svoje maximum.