Medzi nami

17. Obrovský problém menom Erik Fabián

Naše poschodie sa skladá z dvoch oddelení. Marketing, tam kde som ja a potom je tu IT oddelenie. Za tú dobu čo tu robím, čo už je niekoľko mesiacov, prídem s nimi do kontaktu až teraz. Dva či trikrát sa mi zdalo, že som niekoho z nich zahliadla v kuchynke, ale ruku za to do ohňa nedám. My máme kancelárie na pravej strane, oni na tej ľavej. Máme spoločné záchody a kuchynku. Čo viem, tak na ostatných poschodiach sú otvorené pracovne a všetci sedia pri sebe. My sme síce natlačené v jednej kancelárii, ale som za to viac než rada, aspoň máme súkromie. Napravo od dverí sú dva stoly a tlačiareň a naľavo tri. Ja sedím hneď pri dverách, čo je dosť veľká nevýhoda, nakoľko vždy keď niektorá niečo chceme, použije sa fráza „kto je bližšie k dverám". A to som ja. Vždy.

Nakoľko som ráno nezapla svoj notebook, potrebovala som pomoc od IT oddelenia a tak som ich prvýkrát navštívila. Bála som sa, čo budem mať za problém, no chalani to mali hotové do dvadsiatich minút a tak som sa mohla vrhnúť do práce. Musela som stihnúť aj zameškané, a emailov som mala požehnane. Akurát som na jeden odpovedala, keď sa naše dvere rozleteli.

„Slečna Dolínska."

A sme doma. Vedela som presne kto to bol, pretože iba jeden človek ma volal Dolínska. Pootočila som hlavu a tam stál Erik v tmavej košeli a tmavých nohaviciach. A čierna mu pristala ešte viac ako biela.

To, že som v šoku je slabé slovo, nakoľko so ho do piatku v práci absolútne nečakala. Naozaj, po tom všetkom čo mi povedala Aňa, som si myslela, že príde budúci pondelok a budem na tom zle. Ale nie, on je už dnes v práci a prekypuje energiou.

„Mal som pocit, že včera sme mali nejaký deadline. Nemám pravdu?" Našťastie má v sebe toľko chochmesu, že za sebou zatvorí dvere.

„Uh áno. Ale neboli ste tu, bola som za Vami."

Nadvihne obočím a zaklipká mihalnicami. „A? mám stôl kde mi to môžete nechať."

Au. Rozhodne mi to nemieni uľahčiť. Jeho nálada je príšerná, hlas má ľadový.

„Samozrejme, moja chyba." Postavím sa a zo šuflíka vytiahnem podklady. „Nebojte sa, mám to vypracované, chcela som Vám to odovzdať osobne." Poviem na svoju obranu.

„Zbytočne."

Jeho kúsavú poznámku ignorujem a namiesto toho vykročím k nemu. Zakopnem o svoje lodičky a tak pred ním zabalansujem, ale ustojím to. Vidím ako pohľadom klesne na moje ružové papuče, ale nech si o tom myslí čokoľvek, mlčí.

Keď mu odovzdám zložku papierov, chladne poďakuje.

„Môžeme sa o tom porozprávať?" Navrhnem, aj keď sa chcem rozprávať úplne o niečom inom. V prvom rade sa mu chcem ospravedlniť a potom môžeme prebrať aj to.

„Nie." Povie pevne a otočí sa mi chrbtom. „Všetko nájdem v zložke." Zatvorí za sebou dvere a jediné čo tu po ňom zostane je jeho vôňa. Hľadím na tmavé dvere a snažím sa jeho odmietnutie nebrať príliš osobne, aj keď je to ťažké.

„Mrzutec mrzutý," zhodnotí Dorka a ja s ňou musím len súhlasiť. Porazenecky si sadnem naspäť k stolu a snažím sa pracovať, ale veľmi mi to nejde. Stále musím myslieť na Erika a na to všetko čo sa v posledný týždeň odohralo. Aj napriek tomu, že sa to snažil skryť za chladnú masku, neušlo mi aké mal unavené oči a prišlo mi ho ľúto. Musí to byť pre neho aj pre malého veľmi ťažké. Pre mňa bolo ťažké, keď sa moji rodičia rozviedli a išli od seba. Stále som mala oboch, no aj tak som to niesla veľmi zle. Nechcem si ani predstaviť v akej situácií musí byť Miško. Našťastie je ešte malý, no skôr či neskôr to pochopí.