Medzi nami

24. Grogy

To, že som nervózna je viac než len slabé slovo. Šaliem. Žalúdok mám ako na vode, ruky sa mi potia a neustále sa na seba dívam do zrkadla. Mame som nepekne zaklamala, že ideme na dôležitú udalosť, ktorá mi pomôže s projektom na ktorom pracujem a preto je dôležité, aby som si dala tie šaty, ktoré mi prvotne kúpila na svadbu. Zo začiatku nesúhlasila a nebola ani nadšená, ale nakoniec, keď som jej povedala, že si zoženiem iné, súhlasila.

Vlasy som si natočila sama, no líčenie som prenechala na profesionálke a vysolila som za to 30eur. Nie málo, ale výsledok stál naozaj za to. Viem, že takto by som sa nikdy nenalíčila a síce neviem o akú akciu presne išlo, no podľa mňa to bolo viac než vhodné, vyzerať na úrovni. A nebudeme si klamať, chcem zaujať aj Erika.

Skúšala som hľadať o dnešnej akcii čo najviac, naozaj som sa snažila urobiť aj nemožné, ale s tým málom čo som o tom vedela som na nič neprišla. S Erikom sme sa odvtedy nevideli, bol slúžobne odcestovaný. Dnes mi len napísal krátku správu, s časom, kedy ma príde vyzdvihnúť.

Čakám už na neho skoro dvadsať minút, no mám pocit, akoby to boli hodiny. Nemešká, to len ja som príliš netrpezlivá a som pripravená o hodinu skôr. Ale lepšie takto, než meškať a stresovať sa, nestíhať.

Keď mi zazvoní mobil, vyskočím a beriem ho do ruky. Je to Erik a ja to netrpezlivo zodvihnem.

„Prosím?" Poviem nedočkavo a snažím sa potlačiť to nadšenie. Musím sa neustále napomínať, aby som sa správala dospelo, hlavne pri ňom.

„Som dole, ak si pripravená." Povie tichým hlasom a ja počujem motor. Pozriem sa do zrkadla, na mamu a prikývnem. „Minútka a som dole." Oznámim mu a zložím.

Obujem si béžové lodičky, dám si okolo pliec béžový šál. Pery si ešte raz pretriem nude rúžom, len tak pre istotu. Rozlúčim sa s mamou a idem dole. Som nervózna, neviem či som vhodne oblečená, či som reprezentatívna. Mám toľko myšlienok, toľko obáv, že sa z toho asi zbláznim. Pred tým, než vystúpim, zhlboka sa nadýchnem a ubezpečím samú seba, že o nič nejde. Hneď ako vyjdem von mi vietor nadvihne šaty a ja si pritisnem šál tesnejšie k telu. Hľadám Erika a jediné auto, ktoré tu je naštartované je biela Audina. Usmejem sa, podídem k nemu a zaklopem na okno, ktoré otvorí. Vidím ho v tmavom saku s úsmevom na perách a srdce mi podskočí. Je nádherný, dnes tak inak ako obvykle, asi za to môže celková atmosféra toho všetkého.

„Nasadni," prikáže mi a ja ho poslúchnem. Do nosa mi udrie jeho vôňa zmiešaná s kožou a ja na malý moment zatvorím oči. Usmejem sa a zahľadím sa na jeho profil. „Svokrovo auto?"

„Na takúto udalosť sa to priam než pýta, on sám mi to navrhol."

Chytí ma nepríjemný pocit a ja rozmýšľam, či o mne svokor vie, alebo si myslí, že Erik ide sám. Určite tá druhá voľba, pochybujem, že by mu Erik vešal na nos, že tam ide s nejakou ženskou. Je to zvláštne, naša situácia je tak kvalitne zamotaná, že horšie to už ani nemôže byť. Viem si predstaviť, že a mojom mieste sedí jeho nebohá žena a Miško je u starých rodičov na prespačke. Neviem vôbec prečo nad tým premýšľam, prečo si kazím takúto peknú chvíľu a zaťažujem sa zbytočnosťami. Ak by ma tu nechcel, nebola by som tu. Bodka.

„Vyzeráš krásne." Pretrhne spleť mojich myšlienok a ja sa na neho otočím. Som prekvapená týmto silným komplimentom a páči sa mi výber jeho slov. Priam si ho užívam.

„Vďaka," odpoviem a snažím sa neusmievať. Nejde mi to a všimne si to aj on, na čo sa len zasmeje. Uvoľní sa a konečne to dokážem aj ja. Erik sa rozrozpráva o čo konkrétne ide, kto všetko tam bude, koľko to bude trvať a čo to bude a úprimne?