Medzi nami

4. Pán riaditeľ

Včera večer mi prišlo úplne normálne vypiť skoro celú fľašku vína, no dnes ráno to také úžasne nie je. Hlava mi ide vybuchnúť a to nehovorím o mojich očiach. Dnes mám zažiariť a to sa rozhodne nestane.

Siaham po ibalgine ako po prvej pomoci a potom sa pustím do mejkapu. Víno so mnou narobilo poriadne rošambo, asi sme si to s mamou mali nechať predsa len na víkend. Neviem ako dopadla ona, už nie je doma, no po dvoch pohároch sa jej určite vstávalo veselšie, než mne po štyroch.

A tak na to som mala myslieť skôr a nie teraz.

Oblečiem sa a očkom stále kontrolujem hodinky na ľavom zápästí. Nechcem meškať, ďalší trapas na konte nepotrebujem mať. Do kabelky si beriem bublinkovú vodu, do ruky sako a obúvam si lodičky. Hodím kontrolný pohľad do zrkadla a keď usúdim, že to lepšie nebude, vydám sa napospas dnešnému dňu.

V kancelárii som prvá, ale ani sa nečudujem. Keď začnú prihádzať kolegyne, stáva sa zo mňa uzlík nervov.

„Mám ísť za ním?" otočím sa na ne.

„Za kým? Za Fabiánom?" opýta sa Monika na čo jej len prikývnem. Pozrie sa na hodinky a potom sa zamračí. „Erik zvyčajne chodieva do práce po pol deviatej a to máva mítingy. Najskôr tam choď po desiatej." Pokrčí plecom a vráti sa k práci. Aj ja by som sa rada vrátila k práci, no som pod takým stresom, že je to nemožné. Nerozumiem tomu, ako so mnou táto banalita mohla natoľko otriasť.

„To kvôli tomu si taká vyparádená?"

„Nie som vyparádená." Poviem rýchlo a otočím sa na Dorku, ktorá sa uškiera a pritom si ťuká do klávesnice. „Je to až príliš?" opýtam sa vydesene. „Hovorili ste, že si potrpí na elegancii. Prehnala som to, však?"

„Nina dýchaj," smeje sa Dominika. „O nič nejde, nemusíš to tak prežívať."

Odfrknem si a ona pokračuje. „Vyzeráš pekne, možno až príliš. Ale si elegantná, aj slušná, nemusíš sa ničoho obávať. A možno by som si nechala ten čerený rúž, ktorý si si pred malou chvíľou zotrela. Mne sa páčil."

„Červený rúž? To už je píliš nie?"

„Jejda, veď aj on je len človek a hlavne je to chlap. Daj si ten rúž a máš vyhraté." Žmurkne Aňa a ja som skľúčenejšia než doteraz.

Počkám teda do desiatej a potom sa vyberiem za pánom riaditeľom. Dostanem presné inštrukcie, kde nájdem jeho kanceláriu a naozaj si pripadám ako debil. Ale dobre, nechcem sa strápniť dva dni po sebe.

„Hej," otočím sa na nich vo dverách. „Nepresvitajú mi nohavičky?" Opýtam sa tenkým hláskom. Tá sukňa je naozaj na tesno a aj keď je čierna, človek nikdy nevie. Rozmýšľala som aj nad tým, že pôjdem na ostro, ale na to som sa necítila a tak som zvolila bezšvové nohavičky.

„Všetko ok. Nepresvitá nič, len obkresľuje tvoj zadok,"

Pretočím očami, mala som si dať niečo voľnejšie. Nadýchnem sa, skontrolujem podklady a idem za Erikom Fabiánom. Červený rúž mám na perách, ale čím ďalej som od svojej kancelárie, tým menej to považujem za skvelý nápad.

„Ahoj," pred jeho dverami sa mi do cesty postaví ryšavé dievča. Je staršie ako ja, no vyzerá milo.

„Ahoj?" vyhabkám zo seba. Po včerajšku som si nie tak celkom istá, komu tykať a komu nie.

„Ja som Aňa," predstaví sa a ja si urobím poznámku, že je to ďalšia Aňa na oddelení. „Erikova asistentka," stíši hlas a hlavou ukáže k dverám. „Ty budeš Nina, že? Už ťa čaká."