Medzi nami

6. Stretnutie

O týždeň neskôr mi zvoní služobný mobil. Takmer som ho nepoužívala, nebola som v kontakte s našimi zákazníkmi, používam ho len interne. Preto som prekvapená, keď mi volá neznáme číslo.

„Dolinská, prosím." Zodvihnem to a stlmím hudbu.

„Dobrý Nina, tu je Erik,"

Ešte viac ako to, že mi volá, ma prekvapí to, ako familárne ma oslovil. „Dobrý deň."

„Ah," vydýchne a ja počujem šum. Predpokladám, že šoféruje a má ma na reproduktore. „Dnes mi volali ohľadom Vášho projektu a chcú sa stretnúť," odmlčí sa. „Za necelú hodinu."

Do riti. Do riti do riti, do riti! Začínam panikáriť. Nie som pripravená na žiadne stretnutie ohľadom projektu, to nezvládnem. Nie bez prípravy. Veď ani len netuším čo sa odo mňa očakáva, neviem čo mám robiť.

„Ste tam?" opýta sa ma a ja prikývnem. „Áno jasné."

„Dobre, viete kde je River Park."

Zamračím sa. „Samozrejme." Odfrknem si. Buď to neregistruje alebo ignoruje.

„Tak v hotelovom bare je to stretnutie. Viete sa tam dostať?" zanadáva. „Kašlite na to, vyzeralo by to neprofesionálne, ak by ste išla autobusom. Prídem po Vás." znova nastane ticho a ja počujem trúbenie. „Dajte mi polhodinu. Zoberte podklady a stretneme sa na parkovisku, platí?"

„Vy tam pôjdete tiež?"

„Samozrejme, nenechám Vás v tom samú. Tridsať minút a nemeškajte." Varuje ma a zloží.

**

Čakám na neho na parkovisku a nervózne sa prechádzam hore dole. V ruke zvieram papiere v zložke s logom našej firmy, musím byť predsa reprezentatívna. Nezobrala som si so sebou nič a teraz ľutujem, že som si nevzala nejaké peniaze. Ach, som v takom strese, že sa neviem ani poriadne sústrediť.

Zastaví pri mne biela audina a ja viem, komu patrí. Otvorím dvere spolujazdca, pozdravím sa mu a nasadnem. V aute je veľmi príjemná vôňa, čo ma podráždi. Na chlapovi ma ako prvé zaujme jeho vôňa a tento chlap vonia naozaj dobre. Nech to vyznie akokoľvek čudne. Zachytím, že je ostrihaný a aj oholený.

„Pripravená?" opýta sa ma a ja ostávam ticho. Na čo mu budem klamať. Siahnem po bezpečnostnom páse a on vyrazí. Stíši rádio a zaradí sa do premávky. Jednou rukou drží volant na „dvanástej hodine" a tú druhú má položenú na opierke. Jazdí presne tým štýlom, ktorý som na chlapoch milovala. Debil.

Otočím sa z okna a sledujem cestu. Pripravím sa na tichú jazdu, keď sa ozve.

„Ten projekt je naozaj dobrý. Robila ste ho sama?"

Pozriem sa na neho, neujde mi ako mu snehobiela košeľa kontrastuje s tmavými vlasmi. Určite je nová, po vypratí by nemohla byť taká biela.

„Nie," poviem úprimne. Nebudem zapierať, tak či onak by sa to jedného dňa dozvedel. „Pomáhali mi kolegyne, nakoľko som bola trochu stratená. Nerobila som ho sama."

Venuje mi rýchly pohľad a ja vidím na jeho prísnej tvári úsmev. Alebo aspoň niečo čo sa tomu podobá. „Som rád, že ste úprimná. To si na ľuďoch cením."

Och koľká to milota dnes. Čo sa deje s tým chlapom? Ešte ma dnes za nič nezvozil, až mi to príde zvláštne. Asi si včera večer užil a tak má dnes dobrú náladu. Mal by sexovať častejšie, keď bude takýto. Pokrútim nad sebou hlavou a uškrniem sa. Musím prestať myslieť na hlúposti. Otočím sa na neho a zistím, že ma pozorne sleduje. Stojíme na semafore a on si ma prezerá. Asi ma nachytal ako sa uškieram, ale čo už.