Medzi nami

10. Znova na začiatku

Desím sa pondelku a naozaj dúfam, že ho nikde nestretnem. Osud mi je v tento deň naklonení, pretože celé doobedie ho nevidím. Ráno máme tímovú poradu s našim vedúcim tímu a samozrejme je so všetkým nespokojný ako vždy. Potom som tak zaneprázdnená prácou, že prvýkrát opustím kanceláriu až na obed. Aká som hladná si uvedomím až keď zacítim lahodnú vôňu a neviem sa dočkať jedla. Usadíme sa k veľkému okrúhlemu stolu a vychutnávame si obed.

„No tak pochváľ sa, ako bolo na slúžobke s pánom riaditeľom?" opýta sa ma Aňa a ja si dám sústo do úst a tým zbieram čas. Úprimne čakala som túto otázku oveľa skôr, s istotou som vedela, že o tom už všetci vedia. Ako prvé čo som sa naučila v tejto firme bolo to, že tu sa tajomstvo len tak neudrží. Prehltnem a usmejem sa.

„Pracovne."

Samozrejme, že im to nestačí, čakajú niečo špinavé, niečo tajomné, ale to nedostanú. Nie len že im to nemôžem povedať, ale ani nechcem. Je to príliš osobné, ešte ich nepozná tak dobre a hlavne im nedôverujem. A nakoniec, dala som sľub Erikovi, že to nikomu nepoviem a to mienim dodržať. Ale viem, že musím povedať niečo, čím uhasím ich zvedavosť.

„Okej, poviem vám, že Marek, naša spojka je naozaj veľký fešák," odmlčím sa a potom dodám. „Ten by stál za hriech." Dievčatá sa rozosmejú a hneď ho začnú hľadať na facebooku. Len čo ho nájdu, zborovo so mnou súhlasia a hlavnou témou sa stane Marek.

Po obede ma čaká naskenovanie niekoľkých zložiek, čo mi zaberie naozaj veľa času. A tak sa do toho pustím hneď ako sa vrátime.

„Pozor!" počujem keď kráčam po chodbe a tak prudko zastavím a zodvihnem hlavu. Predo mnou stojí Erik a jeho asistentka Anna, ktorá ma upozornila.

„Dobrý deň, ahoj." Pozdravím ich. Anna ma veselo odzdraví, zatiaľ čo Erik... no ten ostane Erikom.

„Slečna Dolínska."

Klasika.

Obom im venujem úsmev a potom pokračujem k tlačiarni. Samozrejme, že sa tvári akoby sa nič nestalo, samozrejme. Škoda len, že to nie je také ľahké aj pre mňa a že sa mi dostal pod kožu. Stalo sa presne to, čo sa stať nemalo.

Po hodine skenovania sa konečne vrátim do kancelárie.

„Hľadá ťa Kika."

Potlačím nutkanie pretočiť očami a povzdychnem si. Idem za Kikou do kancelárie a tam ma okrem nej čaká aj Erik. „Hľadala si ma?"

„Oh áno, poď, posaď sa. Erik," pozrie sa na neho. „Teda pán Fabián mi hovoril o vašom projekte a dostala som zopár nápadov ako to zvizualizovať, tak vám to chcem ukázať."

Zaujme ma to a tak sa posadím. Samozrejme, že lakťom drgnem do Erika, to by som nebola ja. Venujem mu slabý, ospravedlňujúci úsmev, ale on mi nevenuje pohľad, len odtiahne ruku.

Kika spustí prezentáciu a mňa to naozaj zaujme. Erik má nejaké pripomienky, trefné podotýkam a ja sa tam cítim tak trochu zbytočná.

„Och, dajte mi sekundu." Zastaví prezentáciu a hľadá svoj vyzváňajúci mobil. „Okej. Toto musím zobrať."

Len čo tie slová vysloví, spozorniem.

Ostaň, prosím ostaň, nenechávaj mu tu s ním samú. Prosím ju očami. Ona sa na mňa usmeje širokým úsmevom a potom sa pozrie na Erika. „Minútku a som späť." Zodvihne telefón a zmizne za dverami. Len čo v miestnosti ostaneme len my dvaja, vzduch je zrazu ťažší. Alebo sa to zdá len mne. Obozretne ho sledujem, no on sa tvári nezúčastnene a tak sa snažím upokojiť aj ja. Zahľadím sa na jeho ruku a zazriem kúsok z jeho tetovania. Stále neviem čo tam má vytetované, naposledy keď som to mala možnosť zistiť, bola som až príliš zamestnaná. On ma zamestnával a robil to dobre. Nakloním hlavu a snažím sa spojiť tie čiary do jedného celku, avšak bezvýsledne.

„Je to vlk." Prehovorí do tichej miestnosti a ja sebou trhnem. Nie preto, že by ma jeho hlas vystrašil, ale preto, že ma načapal. Zodvihnem pohľad a díva sa priamo do mojich očí.

„Prosím?" Opýtam sa prihlúplo.

„Vlk. Mám tam vytetovaného vlka."

„Oh." Dobre, teraz ho chcem vidieť ešte viac než pred tým. Avšak to nahlas nepoviem, neodvážim sa na neho ani viac pozrieť. Pozerám sa na stenu, na luster, na prezentáciu, všade len nie na neho.

„Nina," osloví ma a ja sa na neho pozriem. „Verím, že to čo sa stalo neovplyvní náš profesionálny pracovný vzťah. Správne?"

„Správne."

„Fajn, tak sa nesprávaj akoby si sedela na tŕňoch. Dobre?"

„Dobre." Zopakujem, avšak už nie tak prívetivo.

„A ten rúž." Pozrie sa na moje pery a ja som aj zabudla, že som na sebe nejaký mala. „To, že som ti povedal, že vždy keď ho máš na sebe, mám chuť ho z teba vybozkávať, už neplatí, samozrejme."

Jazykom si prejdem po perách a pousmejem sa. „Takže to tým pádom znamená, že ho môžem naďalej nosiť?" Nadvihnem obočie a on po mne blysne pohľadom. Nie pekným pohľadom.

„Nie. Žiadne rúže," odvráti hlavu a u mňa to vyvolá ešte väčší úsmev. A sme tam kde sme boli na začiatku.

Kika sa vráti práve včas a jeho pochmúrny výraz sa z tváre nevytratí. „Prepáčte, musela som to vybaviť. Ale som späť. Kde sme to skončili?"

Pozriem sa na Erika, ktorý sa tvári podráždene a mňa to neviem prečo poteší. Myslela som si, že sa na mňa ani nepozrie, že ma nebude registrovať, ale prekvapivo opak je pravdou. A kde sme to skončili? Znova na začiatku.