Medzi nami

8. Služobna cesta

„Kontrola cestovných lístkov slečna."

Zľaknem sa a zodvihnem hlavu. Nado mnou stojí mladý pán s príjemným úsmevom na perách a trpezlivo čaká. Tak som sa stratila v myšlienkach, že mi chvíľu trvá, než mi dôjde čo odo mňa chce. S trápny úsmevom mu podám svoj cestovný lístok, ktorý skontroluje očami a je preč.

Ja si povzdychnem a znova sa vrátim práci na notebooku. Očkom skontrolujem čas a stále mám pred sebou dve hodiny cesty. Sveter si priviniem k sebe tesnejšie a zahľadím sa z okna. Jeseň sa ukázala v plnej sile a mám pocit, že čím východnejšie som, tým je počasie chladnejšie a sychravejšie. Môj nos je studený, čo je známkou toho, že sa naozaj ochladilo. Pracovať sa mi tiež nechce, ale viem, že sa musím pripraviť.

Keď mi včera zazvonil telefón, ani mi len nenapadlo, že pôjdem do Košíc a to všetko len kvôli tomu projektu. Dnes tam majú byť sponzori a ja som im mala predviesť našu variantu. Netešila som sa na to, akoby som aj mohla, nikdy som nepatrila k tým cieľavedomým, sebavedomým ľuďom, čo radi boli stredobodom pozornosti. Avšak keď že na tom robím ja, nič iného mi neostáva.

Začínam pociťovať bolesť hlavy, no to si dnes nemôžem dovoliť, čaká ma toho ešte viac než dosť. Dnes som už mala dve kávy, takže tretia neprichádza do úvahy, ale čaj znie ako správna voľba.

Keď som končene v Spišskej Novej Vsi, notebook zbalím. Nemá to už zmysel, prezentácia je aj tak až zajtra ráno. Viem, že mi ostáva približne hodina a budem vystupovať. V Košiciach som bola prednedávnom takže celkom sa tam viem orientovať. Teda aspoň dúfam. Navigácia mi ukazuje, že hotel je od stanice vzdialený trinásť minút peši, takže to nebude žiaden problém.

Vonku bolo sychravo, ale našťastie nepršalo, no aj tak sa mi nešlo dvakrát pohodlne s kufrom. K hotelu som trafila bez problémov. Podľa inštrukcií zo včera som sa mala ubytovať a o piatej som sa mala na recepcii stretnúť s Marekom. Niekde bude mať aj jeho vizitku, ale verím, že je profesionál a že sa objaví na hotelovej recepcii. A keď už sme pri tom, za dve minúty bude päť hodín, čiže možno tu už aj niekde je.

Len čo vstúpim do hotela, privíta ma teplo a príjemná hudba. Vykročím k recepcii, kde sa na mňa už usmieva mladé dievča.

„Vitajte v hoteli slečna, máte tu rezerváciu?"

„Áno, mala by som mať. Neviem či to bude na firmu alebo na meno."

„Skúste priezvisko a uvidíme."

„Dolinská."

Slečna skúsene naťuká moje meno a usmeje sa. „Ste tu. Dve noci s polpenziou. Poprosím Váš občiansky preukaz."

„Nina, vitaj."

Otočím sa a okrem Mareka zbadám aj Erika. Obaja ku mne smerujú a ja premýšľam čo tu do riti robí môj šéf a hlavne ako sa sem dostal. Z čoho vyplýva aj ďalšia moja otázka, prečo sme sem necestovali spolu!

„Zdravím," pozdravím oboch neutrálne a spomeniem si, že slečna čaká na môj občiansky preukaz. Keď ho konečne nájdem a podám jej ho, lakťom do niečoho drgnem. Ako zistím o sekundu neskôr, je to miska s cukríkmi, ktorá je už na zemi a cukríky okolo nej.

„Ježiši, ospravedlňujem sa." Položím si peňaženku aj kabelku na pult a hneď sa skláňam, aby som ten neporiadok upratala. A tak som na štyroch, v štvorhviezdičkovom hoteli a zbieram cukríky.

Objavia sa predo mnou pánske topánky a tak zodvihnem hlavu. Moje oči sú momentálne na úrovni niekoho prirodzenia a ja sa naozaj nemôžem cítiť trápnejšie.

„Preboha Nina," prehovorí práve Erik a ja zakloním hlavu aby som mu videla do tváre. Natiahne ku mne ruku a ja zaváham.

„Na to majú personál. Prosím Vás správajte sa reprezentatívne. Sme tu v mene firmy."