Medzi nami

2. Druhý týždeň

Za dva týždne v novej práci som si stihla uvedomiť hneď niekoľko vecí. Prvou je asi to, že byť zamestnanou nie je až také zlé, ako som si myslela. Teda miestami.

Môj šéf je debil. Teda nie je to môj šéf, je to vedúci nášho tímu, no on si rád nechá hovoriť šéf a myslím si, že to už o ňom veľa prezrádza. Opakujem sa, ale debil. Bez servítky, bez prikrášlenia, je to tak. Vysoký, chudý, v obleku, ktorý mu vôbec nesedí a je mu veľký. Stačí, keď sa na neho už len pozriete a viete, že to nebude nič dobré. Má škaredý, prísny pohľad, ktorý nikdy neveští nič dobré a za tie dva týždne som ho nevidela usmiať sa ani raz a to v robote panuje naozaj príjemná atmosféra. Mám pocit, akoby mal potrebu niečo si kompenzovať a robí tak na nás. Má na starosti sedem členný tím, v ktorom som bohužiaľ aj ja. Druhý tím má za šéfku Kiku, s ktorou si všetci tykáme, aj keď nie sme v jej tíme. Odhadujem, že tí dvaja sú vekovo no tom istom, no je to neporovnateľný rozdiel. Celkovo atmosféra, prístup k práci a samotná práca. Ale hold, budem to musieť zvládnuť.

Na oddelení je nás okolo štyridsať a sme rozdelení do troch skupiniek, z čoho každá sa špecializuje na niečo iné. Ja mám kanceláriu s ďalšími šiestimi babami a keď už mám šéfa na hovno, ony sú moja spása. Hneď v prvý deň si ma zobrali pod ochranné krídla a do všetkého ma zasvätili. Ukázali mi to, poradili na čo si dávať pozor, čomu sa vyhnúť ako si to uľahčiť. Dievčatá sú vo veku od dvadsaťšesť do tridsaťsedem a ja som z nich najmladšia.

Hneď na druhý deň som si do práce okrem obľúbenej šálky na kávu, vzala aj papuče. Odkukala som to u dievčat a nič lepšie som urobiť ani nemohla. Nakoľko na podpätky nie som zvyknutá, v prvý večer som plakala od bolesti, ktorú mi tie lodičky spôsobili. A tak to robím ak moje kolegyne. Po našej veľkej kancelárii sa premávam v papučiach a akonáhle ju mám opustiť, pohodlnú obuv vymením za lodičky.

Každý pondelok začíname tímovou poradou s naším šéfom – vedúcim tímu, kde po väčšinu času vedie monológ a potom nás prepustí s úlohami na celý týždeň. Raz do mesiaca, vždy na začiatku, máme veľké porady, kde sa stretneme všetci z marketingového oddelenia a zhrnieme si predchádzajúci mesiac. Presne takáto porada padla na môj štvrtý deň v práci. Štvorka je moje obľúbené číslo, no v ten deň nebola. Spala som u otca a ráno sme sa ocitli v kolóne. Samozrejme, že som meškala a opätky, neopätky, na to šieste poschodie som utekala. Bola som tak vystresovaná a zdesená, že som dvakrát zakopla a skoro sa stratila. Prvá veľká porada a ja budem meškať? Našťastie však osud hral so mnou. Porada sa konala v zasadačke a tam sa nezmestí toľko ľudí. Ako som sa neskôr dozvedela od Moniky, mojej kolegyni, funguje to tak, že čím skôr prídeš, tým máš lepšie miesto. Väčšinou za stolom sedávajú riaditelia, manažéri a vedúci tímov a zvyšok? Tam kde sa postaví. Keď som celá červená a zadýchaná dobehla do zasadačky, dnu som ani nevidela, lebo vo dverách postávali ľudia. Postavila som sa za nich a aj keď som rozumela každé druhé slovo, tvárila som sa zúčastnene, aj keď som netušila o čo išlo. Keď to celé skončilo a z dvier začali vychádzať ľudia, moje kolegyne sa na mňa súcitne usmiali a pozvali ma na kávu, kde mi všetko dopodrobna zreferovali.

Zo štyridsiatich ľudí na našom poschodí som nemala šancu všetkých spoznať, no moje kolegyne sa rozhodli, po tom čo zistili, že som nezadaná, ukázať mi všetkých chlapov na našom poschodí. Zvyčajne to funguje len na obedoch, keď že sme stále zatvorené v kancelárii a len málokedy chodievame za zvyškom kolegov. Náš nabitý pracovný program nám to nedovoľuje.

Avšak obedy si užívam. V okolí máme tri miesta, kam môžeme zájsť na rýchle obedové menu. Ja som vegetariánka, no aj napriek tomu si viem všade vybrať. Zvyčajne chodievam s Monikou a Dorkou, nakoľko mám k nim najbližšie. Obe majú do tridsiatky a celkom si rozumieme. Monika je nezadaná ako ja a Dorka je zasnúbená a o necelý rok ju čaká svadba.