Medzi nami

5. Nadčas

Keď vojdem dnu aj s obedom, ako prvé som si všimnem, že všetky dievčatá sa smejú a panuje tu dobrá nálada. Až potom mi do očí udrie chlap sediaci na mojom mieste. Ako na povel sa otočí a venuje mi arogantný úškrn. Ten debil sedí na mojej stoličke a vyzerá, akoby mu to tam celé patrilo.

Dobre, aj mu to patrí.

Nakloním hlavu a čakám.

„Slečna Dolínska," povie veselo, no nepostaví sa. Až na tie prehodené dĺžne mu dávam bod za takmer správne priezvisko.

„Pán Fabián,"

Do oči mi padnú jeho prsty, ktoré o niečo bubnujú.

„Neviem kde sa stala chyba. Svoj služobný mobil ste mali dostať na prijímacom kole pohovorov, ale nejakým nedopatrením sa to nestalo." Prebodne ma pohľadom a ja stuhnem.

„Tu máte mobil." Natiahne ruku a mne neostáva nič iné, len k nemu vykročiť.

„Ďakujem," poviem, len čo si ho prevezmem, avšak on nezareaguje. Postaví sa a svojou výškou ma o dosť prevyšuje. Musí mať niečo cez meter osemdesiat.

„Dámy," otočí sa na moje kolegyne, ktoré sú z neho úplne hotové. Tie sa tiež tak ľahko dajú opiť rožkom. „Pekný zvyšok dňa. Slečna Dolínska, nasledujte ma."

Podráždi ma anotácia jeho hlasu pri mojom priezvisku a aj to, že som sa stále nestihla naobedovať. Túžobne sa zahľadím na nedotknuté jedlo a potom zvesím plecia a nasledujem Erika.

Prejdem okolo Ani, ktorá sa na mňa usmeje a Erikovi podá do ruky nejaké papiere. Ani sa nezastaví, rovno ide do pracovne a ja za ním. Zatvorím dvere a sledujem ako si sadá k stolu.

„Posaďte sa slečna."

Urobím ako povie a rozmýšľam čo také môže chcieť.

„Nemusíte sa báť, aj keď som miestami arogantný, nič si nekompenzujem." Začne a ja na neho prekvapene pozerám. Tie slová sú mi povedomé, ale neviem ich zaradiť. Dôjde mi to o sekundu na to a podľa toho ako ma sleduje, uvedomuje si to aj on. Urobil to schválne, cielene zopakoval tie slová, pretože som to bola práve ja, ktorá ich povedala včera v kancelárii!

Pozriem sa mu do očí a jeho úškľabok vraví za všetko. Vie, že som to bola ja.

„Ja," začnem habkať, cítim ako sa červenám. Ako ma mohol počuť? Ako môžem mať takú smolu? Bola to nevinná poznámka, ktorú som povedala v hneve a on ju počul.

„Nenamáhajte sa," zastaví ma gestom ruky. „Ale nakoľko máte čas na ohováranie, asi nemáte veľa práce, však?" nadvihne obočie a ja sa desím toho, čo bude nasledovať. Práveže mám toho vyše hlavy, dnes nám dal náš vedúci nové úlohy a neviem kde začať skôr. Erik, teda pán Fabián, ako si na tom on potrpí, predo mňa posunie niekoľko zložiek.

„Hotové projekty, potrebujem ich rozdeliť a založiť podľa dátumu realizácie, naskenovať a zhotoviť dve kópie. Jedna zložka založených projektov pôjde mne, jedna na účtovné a tá ďalšia do archívu."

Pozrela som sa na tú kôpku pred sebou a vydýchla som. Dobre, nejako to do konca týždňa zvládnem.

„Chcem to mať na stole ešte dnes."

Zodvihnem k nemu zrak, v očiach mám stovky otázok. „Dnes?"

„Dnes," zopakuje pokojne. „Nejaký problém?"

Problém? Veď to mi zaberie celú večnosť, je to úplne hnusná, pracná robota. Dostanem sa odtiaľto najskôr večer a tom som mala nejaké plány. Zvádzam vnútorný boj sama so sebou, aby som nevybuchla, no len sa vystriem a usmejem. „Samozrejme, že nie," venujem mu úsmev a on nadvihne obočie.

„Skvelé, tak sa do toho pusťte, slečna Dolínska."

„Je to Dolinská. Dĺžeň na konci." Neodpustím si a poviem podráždene. Prekvapí ma jeho úškrn a nasledujúce slová.

„Ja viem."

**

Samozrejme, že už všetci odišli, aj sám veľký riaditeľ a trčím tu len ja. Dobre je tu ešte zopár zábudlivcov, no nepoznám z nich ani jedného. Nakoľko u nás už nie je nikto, zapnem si rádio, vyzujem sa a k tlačiarni na chodbe chodím v papučiach. Môžem to okašľať, tie topánky sú nepohodlné a aj tak tu nie je nikto, kto by ma nabonzoval.

Projekty už mám roztriedené teraz ich kopírujem a potom, nakoniec to najhoršie, skenovanie. Hmkám si do rytmu pesničky a z tlačiarne beriem papiere, ktoré sa už dokopírovali a rozdeľujem ich na dve kopy. Ani neviem prečo, no mám nutkanie otočiť hlavu. Keď tak urobím, vykríknem a vyhodím všetky papiere do vzduchu.

„Ježiši Nina prepáč, nechcel som ťa vystrašiť." Ospravedlňuje sa Tomáš a ponáhľa sa pomôcť mi s papiermi.

„To je okej, len som ťa tu nečakala. Vystrašil si ma."

„Všimol som si. Som prekvapený, že tu niekto o takomto čase ešte je."

„Práca navyše. A ty?"

„Tak u nás na personálnom máme ešte nejaké pohovory. Bol som len niečo dať Erikovi na stôl počas pauzy a idem si kúpiť niečo pod zub. Nemáš chuť na bagetu?"

Len čo povedal slovo bageta, žalúdok sa mi ozve sám. Uškrnieme sa na seba a ja prikývnem. Obedovala som po druhej a ten obed už nebol vôbec dobrý. Keď že som si to dala zabaliť, všetko sa rozmočilo od omáčky a bolo to studené. Bageta znela viac než skvelo.

„Okej, prinesiem ti nejakú."

„Vďaka," usmejem sa do neho a pokračujem v kopírovaní.

Keď započujem kroky, prekvapí ma ako rýchlo tu je. Mám nutkanie niečo podotknúť, ale našťastie som ticho, pretože to nie je Tomáš, ale Erik. Som taká šťastná, že som držala hubu a neurobila si ďalší trapas. Rozmýšľam či ho pozdravím, avšak ťuká do mobilu a keď ide okolo mňa, ani ma nezaregistruje. Pretočím očami a počujem ako ide do pracovne.

Ja dám dohromady všetky papiere a už ma čaká len skenovanie. Počujem kroky a tentokrát je to naozaj Erik. Snažím sa m naznačiť, že máme nečakanú návštevu, no nedostanem šancu.

„Tomáš?" osloví ho Erik a všetci traja sa stretneme a chodbe pri tlačiarni. Mňa akoby až teraz zaregistroval a prejde ma očami. Zadíva sa na moje nohy a ja nasledujem jeho pohľad. Na nohách mám čierne chlpaté papuče. Nadvihne obočie, ale nekomentuje to. „Čo tu ešte robíš? Máte dnes pohovory?"

„Už len dva a končíme. Dal som ti na stôl dnešný výber a tu Nine som priniesol niečo pod zub."

Do ruky mi podá lahodne vyzerajúcu bagetu a v bruchu mi zaškvŕka.

„No a myslím si, že práve včas." Uškrnie sa a ja mu venujem váhavý úsmev.

„Pán Fabián," natiahnem k nemu zložku s papiermi. Kópia každého jedného projektu, presne tak ako chcel. „Toto je Vaše." Sebavedomo sa usmejem, hrdá sama na seba, že som to stihla. Erik to prejde pohľadom a prikývne.

„Dajte mi to na stôl, aj tak to nebudem teraz potrebovať."

Mám pocit, že vybuchnem. On to urobil cielene len aby si niečo dokázal. Primitív. Určite si niečo kompenzuje a keď že je vysoký dosť, bude to jeho mužnosť. Chudák chlap. Som totálne nasraná, ale jeho ďalšie slová to podráždenie zmiernia.

„Ďakujem."

Okej, tak možno nie je až taký debil. Týmto ma celkom pozitívne prekvapil a to už je čo povedať. Odnesiem mu to do kancelárie a keď sa vrátim, o niečom debatuje s Tomášom. Nechcem ich rušiť a tak sa vykradnem do kancelárie. Vyložím si nohy v papučiach na stôl a konečne sa zahryznem do chutnej bagety. Očami skontrolujem čas a ani mi nevadí, že je niečo krátko pred šiestou. Zaujímavé ako veľa dokáže urobiť jedno obyčajné slovíčko.

**

Ide to nejako pomaly, ale začiatky sú už také... Tie čo ste dnes mali posledný deň v škole, prajem vám krásne prázdniny, užite si ich! :)