Medzi nami

23. Pracovné rande

Odchlipnem si z kávy a privriem oči pri tej úžasnej chuti. Netuším kedy sa zo mňa stala priam závisláčka na káve, ale deň bez nej by si nedokázala predstaviť. Siahnem po ponúkanom sladkom pečive a nenápadne sa pozriem na Erika, ktorý ma skúma.

„Už si dojedol?" Opýta sa syna. „Tak sa choď umyť a pripraviť si veci. O chvíľu odchádzame."

Miško niečo brble popod nos, ale poslúchne. Svoju šálku aj pohár vloží do dresu a potom odíde. Nedá mi to neusmiať sa nad tým, ako je vychovaný a poslušný. Úžasné dieťa. Znova sa pozriem na Erika a znova si ma prezerá. Nerozumiem tomu.

„Mrzí ma, že som tu zaspala."

„To je v poriadku." Pokrúti hlavou. „Zdržal som sa a nedal som ti vedieť. Popravde som na mobile ani nebol."

„Aspoň to dopadlo pozitívne?"

Usmeje sa a prikývne. Je to naozaj zvláštne sedieť s mojim šéfom na raňajkách u neho doma a tváriť sa, že je to úplne prirodzené. Zo všetkých mojich predstáv je toto tá posledná, čo by som dúfala, že sa splní.

„Miško poslúchal? Väčšinou je zvyknutý na moju sestru, starú mamu alebo jeho opatrovateľku Aďku."

Neviem prečo, ale pri familiárnom pomenovaní Aďka, ma pichne pri srdci. Je to príliš milé, príliš mladé na niekoho starého. Isto to je nejaká mladá baba, čo mu chodí vypomáhať. Ešte ju volá aj Aďka. Nepáči sa mi to a ani to meno.

„Áno samozrejme, všetko bolo bez problémov. Je to úžasný chlapec, môžeš byť na neho hrdý."

„To aj som." Povie a potom obaja mlčíme. Keď dojem, ospravedlním sa a odídem do kúpeľne. Neviem čo som čakal alebo čo som si myslela, že ako vyzerám, no keď zbadám svoj odraz, zľaknem sa. Vlasy strapaté, špirála rozmazaná, nehovoriac o bledej pokožke. Ah bože, ako strašidlo! A takto som sedela s nimi pri stole, už sa ani nečudujem, prečo sa Erik tak díval. Umyjem si tvár vodou, prstom si vyčistím zuby a hrebeňom, ktorý nájdem na poličke si prečešem vlasy. Nie je to nič wow, ale lepšie než to, predtým. Keď počujem Miškov hlas vyjdem a vidím, že obaja ma už čakajú na chodbe.

„Môžeme ísť?" Opýta sa ma Erik a ja prikývnem. Ešte nikdy mi netrvalo takto krátko pripraviť sa ráno do práce. A to som stihla aj raňajkovať! Vo výťahu odpisujem mame a Erik sa rozpráva s Miškom. Snažím sa ich nepočúvať a nezapájať sa do debaty, až pokiaľ ma do nej nezatiahnu. K škôlke sa dostaneme pomerne rýchlo na to, že je skoro ráno. Poprajem Miškovi pekný deň a on vystúpi. Prekvapí ma, keď mi zaklope na okno a tak ho stiahnem.

„A rozlúčiť sa?" Pokrúti hlavou a rozhodí rukami do vzduchu. Úplne ako dospelák. Usmejem sa a otvorím dvere. „Ahoj Miško, krásny deň."

Znenazdajky sa ku mne nakloní a dá mi pusu na líce. Úplne ma to dostane a odzbrojí. Je to nevinné gesto, no znamená to tak veľa. Ešte niekoľko sekúnd po tom čo odídu tam sedím a sledujem ich s veľkým úsmevom na perách. Deti sú dar.

Erik sa vráti do auta a pozrie sa na mňa. „Všetko okej?"

„Úplne." Prikývnem a on naštartuje.

„Chceš ísť ešte domov, však?"

„Áno, prosím. Len sa prezlečiem a dám sa dokopy. Desať minút."

Prikývne a zaradí sa do premávky. Nenavigujem ho, nepýta sa a tak usúdim, že si cestu ešte pamätá. Je niečo po pol deviatej, keď zastaví pred mojou bytovkou. „Okej. Odopnem si pás a potom sa na neho pozriem. Ak chceš kávu alebo vodu, kľudne poď hore. Budem sa ponáhľať, ale nechcem, aby si dlho čakal v aute."