Medzi nami

27. Ako inak

Nerozumiem dievčatám, ktoré sa dokážu každý mesiac do niekoho iného. Je to vôbec zaľúbenie sa? Netuším. Čo nový priateľ, to už sú zaľúbené a milujú ho ako nikoho iného pred tým. Ja keď sa zaľúbim, trvá mi minimálne rok, kým sa odľúbim. A aj tak nie som z toho úplne vonku. A je jedno či ide o reálnu alebo platonickú lásku. Asi so mnou nebude všetko v poriadku, neviem.

To, že som zaľúbená som zistila pred pár dňami, keď to Erik vyslovil nahlas. Dlho som nevedela identifikovať ten pocit vo mne, až pokiaľ ho nepomenoval on. Zaľúbená. Ani by mi len nenapadlo, že by som sa do neho zaľúbila. Áno, dobre, vyzerá skvelo, je vysoký, má tetovania a aj keď vie byť niekedy blb, so svojim synom bol na zožratie. Bol to ten typ chlapa, ktorý je úplne iný v práci a úplne iný v súkromnom živote. A ja som viac než vďačná, že som mohla spoznať obe tieto jeho stránky.

Len čo povedal tie štyri slová, zamrzla som. Netušila som, že som zaľúbená, pokiaľ to nepovedal a to poznanie ma udrelo. Dostala som takú vnútornú facku a trochu som sa zľakla. Dala som mu bozk na čelo a odišla som do kúpeľne, kde som to celé spracovávala. Potešilo ma to, to klamať nebudem, no aj tak som bola zmätená. Cesta naspäť prebehla našťastie úplne bez problémov, žiadna trápna chvíľa, či niečo podobné. Vrátili sme sa do práce a posledné dva dni som o Erikovi počula tak málo, ako sa len dalo.

Zareagujem na šťuchnutie lakťa a zamračím sa. Všimnem si hrobové ticho a keď sa rozhliadnem okolo seba, všetci na mňa upriamujú svoje pohľady. Bola som tak mimo, že som musela prepočuť otázku.

„Ehm, áno?" cítim stúpajúcu červeň. Nemám rada, keď som stredobodom pozornosti a teraz na mňa pozerajú všetci. Dokonca aj Erik na mňa hľadí skúmavým pohľadom. Máme veľkú štvrťročnú poradu, na ktorej je náš tím, vedúci nášho tímu a potom šéfovia, medzi ktorými je aj Erik.

„Pán Kováč sa odvolal na Vás, ako na osobu zodpovednú za mesačné reporty." Prehovorí jeden z manažérov. Pozriem sa na vedúceho nášho tímu a chce sa mi vracať. Na sebe má jeden z jeho nepodarených oblekov, ktorý na ňom visí a na tvári nechutný úškrn. Zamračím sa, pretože je pravda, že reporty z celého nášho oddelenia mám na záverečnú kontrolu ja, ale tento mesiac sa ku mne ani len nedostali, nakoľko som v ten deň nebola v práci. Chcem sa brániť, objasniť im to, no nedostanem šancu.

„Pokiaľ viem, reporty sa odovzdávajú na konci mesiaca, však?" ozve sa Erik a oči má na mojom vedúcom.

„Správne," prikývne sebavedomo a ja len krútim hlavou nad toľkou istotou.

Erik tiež prikývne. „A pokiaľ viem, čo s istotou viem, slečna Dolinská v tých dňoch nebola prítomná, nakoľko bola so mnou. Pracujeme totiž na jednom spoločnom projekte."

Vidím ako sa Kováčovi rozšíria oči a ako začne habkať. Jeden z manažérov sa ma na to opýta, aj keď nikto nespochybňuje Erika. Aj keby klame, nikto by ho nespochybňoval. Ja sa na neho dívam s búšiacim srdcom a neverím, že sa ma tatko verejne zastal. Ani neviem kedy som s ním bola, či to vôbec sedí s dňom, kedy je kontrola reportov, no teraz viem, že aj keď by to nesedelo, tak som za vodou. A Erik pokračuje.

„Pán Kováč, ste vedúci tímu, však mám pravdu?"

„Áno, pán Fabián."

„Správne." Prikývne Erik a na tvári ma usadený tvrdý výraz. „A ako vedúci máte istú zodpovednosť za celý tím. A ako líder, vodca, by ste mali ľudí motivovať a pomáhať im. Nepáči sa mi, že zvaľujete vinu na jedného človeka, keď ste tím." Odmlčí sa a niektorí si začnú niečo šepkať. Ja v napätí, s búšiacim srdcom sledujem Erika. „O to viac je to neprofesionálne, ak na toho človeka ukážete prstom. Čo na to povieš Miro?" otočí sa na chlapa, ktorého som tu videla možno trikrát, no čo viem, je rovnako dôležitý ako Erik, ak nie viac.