Medzi nami

20. Čas na kávu

Moji rodičia sa rozišli, keď som mala šesť rokov. V tej dobe som tomu celkom nerozumela, len som ich počula veľa sa hádať a kričať. Avšak bola som príliš malá na to, aby som niečo z toho pochopila. Z ničoho nič sme sa sťahovali k babke a otec ostal v našom byte. Bola som zmätená aj z toho, že každý týždeň som bola niekde inde. Ako som sa neskôr dozvedela, rodičia sa nikdy nevláčili po súdoch, ale rovno sa dohodli na striedavej starostlivosti. Čím som bola staršia tým viac to pre mňa bolo náročnejšie a nemyslím tým len fyzicky, ale hlavne psychicky. Tým, že som nevyrastala s oboma rodičmi, ale kvázi si medzi seba „hádzali", obaja chceli vždy viac. „Prečo Nina nemôže byť so mnou na Vianoce?" alebo „Prečo Nina oslavuje narodeniny najprv s tebou?" a podobné reči. A Niny sa nikto nikdy neopýtal. To zabolelo najviac.

Všetci sa rozhodovali za mňa, nebrali ma do úvahy. Až keď som bola staršia a konečne som si dupla, mohla som sa rozhodovať slobodne, sama za seba. A bolo to naozaj uvoľňujúce.

Pred piatimi rokmi si môj otec našiel priateľku. Bola to veľká zmena, tak ako aj v jeho živote, tak aj v mojom. Zrazu som sa o neho musela deliť s iným človekom a zo začiatku sa mi to teda absolútne nepáčilo. Avšak keď som Mišku bližšie spoznala, zistila som, že je to jedna úžasná, dobrosrdečná žena. Mojej mame sa nepáčilo, už od prvého dňa, čo sa o nej dozvedela, mala niečo proti nej. Ani jej nedala šancu, rovno ju odpísala. Nečudujem sa jej, bola to kvázi náhrada za ňu, no trochu mi vadilo a stále mi vadí, že jej nedala šancu prejaviť sa. Neviem čo sa stalo medzi mojimi rodičmi. Do dnešného dňa netuším prečo sa rozvedeli. Zaujímala som sa o to a nie raz, avšak odpovedi som sa nikdy nedozvedela a asi sa už ani nedozviem. Bolo to ťažké vtedy, je to ťažké stále a viem že aj bude, ale neurobím s tým nič. Viem, že rokmi to bude pre moju mamu ešte náročnejšie. Nikoho si nenašla, upla sa na mňa a na prácu. Obe vieme, že s ňou nebudem žiť večne a aj keď sa mi to nebude páčiť skôr či neskôr, a v mojom prípade to bude neskôr, si niekoho nájdem a založím si vlastnú rodinu. Presne tak ako moje devätnásť ročná sesternica z otcovej strany. Dnes sme boli pozvaní na večeru k bratovej sestre a sú tam aj jej dve dcéry. Tá staršia, Lenka oslávila minulý rok 18. Ešte v ten istý rok sa stihla aj vydať a podľa všetkého aj počať dieťa, nakoľko nám teraz oznámila, že je tehotná.

Všetci sú nadšení, a aj ja som, ale nie až tak veľmi. Viem čo nastane teraz, babka sa už na mňa díva a tak jej venujem jeden krivý úsmev.

„Ninka a vidíš to! Aj Lenka ťa predbehla. Ty si kedy nájdeš priateľa?"

A sme doma. Toto mám za to, že som najstaršia a stále slobodná. „Ale babi, ja mám ešte čas."

„No len aby, za chvíľu už aj tridsať budeš mať a potom si hľadať chlapa bude ťažké. Treba využiť to že si mladá, pekná."

Silene sa na ňu usmejem a nekomentujem to. Ona pokračuje.

„Pozri sa na Lenku, ani dvadsať rokov nemá a bude už mamou."

„Áno," zapojí sa do toho Lenka. „Je skvelé byť mladou mamou, lebo budem mať k tomu drobcovi bližšie. Naozaj Niny, mala by si si už aj ty niekoho nájsť lebo ti preteká pomedzi prsty všetko to pekné."

No jasné, oficiálne mám už po nálade. Skvelé.

„Ale no! Nechajte ju, pozrite sa na mňa." Prehovorí Miška. „Mám štyridsaťjeden a idem sa prvýkrát vydávať. Je na tom niečo zle? Nie absolútne. Lepšie neskoro ako nikdy! Nie?" žmurkne na mňa a ja sa na ňu vďačne usmejem. Všetci zmĺknu a debata sa otočí úplne iným smerom, za čo som vďačná.

Tak budem stará dievka. Na to predsa ešte nikto nezomrel.

**

„Ahoj Nina."

Otočím sa za hlasom a vo dverách zbadám stáť Tomáša. Má na sebe pásikavú modrú košeľu a tmavé nohavice. Sekne mu to, povedala by som, že vyzerá až príliš dobre.

„Fíha, niekto tu je nahodený,"

Rukou si vojde do vlasov a usmeje sa. „No máme dnes dôležitý deň." Pokrčí plecom a vidím, že som ho dostala do nepríjemnej situácie. „Ako sa máš?"

„Ja fajn, ty sa pochváľ." Venuje mi úsmev.

„Ah," povzdychnem si. „Veľa roboty, málo času. Ako vždy."

„Na kávu si ale nájdeš čas vždy nie?"

Zasmejem sa a neostáva mi nič iné len s ním súhlasiť. „Vždy."

Jeho úsmev sa rozšíri a ja spozorniem. Niečo mi tu nesedí. „Takže," začne a priblíži sa ku mne. „Tým pádom by si si našla čas na jednu kávu so mnou. Po práci."

Nedá mi to, ale musím sa nad jeho prefíkanosťou a vynaliezavosťou zasmiať. Pokrútim hlavou a on ma sleduje.

„Dobrý deň," dnu vojde moja teta spoločne s Erikom. „Dobrý deň," pozdravím ich a celá stŕpnem. Stále nikto nevie, že som tu vďaka Ľubke, dokonca nikto ani len nevie, že sa poznáme. S mojou mamou sú sestry, no obe sa vydali a tak majú iné priezviská. Nevie to nikto než Erik. A keď už sme pri Erikovi, mňam. Má na sebe čiernu košeľu a rifle a nikdy nevyzeral lepšie. Naozaj nie!

„Dobrý," pozdraví nás moja teta, ale nevenuje nám prílišnú pozornosť, obaja sa postavia pred kávovar.

„Neodpovedala si mi." Vtiahne ma do prítomnosti Tomáš. Odvrátim zrak od Erika a zadívam sa na blondiaka predo mnou.

„Prosím?"

„Či so mnou pôjdeš na tú kávu."

Periférne vidím, ako Erik aj moja teta zbystria. Samozrejme, že sa prestanú aj rozprávať a počuť iba kávovar. Všetci čakajú na moju odpoveď. „Ehm, no, jasné, samozrejme." Poviem nie príliš nadšene. Za to Tomáš sa rozjasní, ako keby v túto odpoveď ani nedúfal.

Očkom zaletím k tým dvom. Erik sa na mňa uprene díva a keď sa naše pohľady stretnú, nadvihne obočie. Teta sa uškiera sama pre seba a s istotou viem, že o hodinu to bude vedieť aj moja mama. Skvelé. Zoberiem si do rúk svoju kávu.

„Dohodneme to neskôr, musím ísť pracovať."

„Jasné, teším sa!"

Ja teda nie. Zoberiem si zo stola ešte vodu a potom hlavou kývnem k Erikovi a tete. „Dovidenia."

Teta ma odzdraví a Erik, ten pako, sa ozve. „Dovi. Užite si rande."

Totálne neprofesionálne, čo by som na neho absolútne nepovedala. Pokrútim hlavou, dokonca aj pretočím očami a snažím sa ho ignorovať. Celú cestu do kancelárie krútim hlavou, no potom sa na tom musím smiať.

No nie sme my dvaja patetický?

„Čomu sa smeješ?" opýta sa Dorka len čo vojdem dnu.

„Tomáš ma pozval na rande." Priznám nie nadšene.

„Čože? Čo je to dnes s tými chlapmi? Visí niečo vo vzduchu?"

Otočím sa na Dominiku a čakám vysvetlenie.

„Ah to nevieš. Keď si si odbehla, bol tu Erik a hľadal ťa. A keď zbadal našu Dorku v okuliaroch, pochválil ju."

„Prosím?" opýtam sa zarazene. Dorka nosí od nes okuliare a áno je to zmena. Ale aby si to všimol niekto ako Erik?

„Uhm, povedal, že mi to veľmi pristane." Rozplýva sa Dorka a ja na ňu mlčky hladím.

„A čo ty vieš, možno za chvíľu pôjdem na rande aj ja." Chichoce sa a ja si podráždene miešam kávu. Prečo by som nemohla chodiť na kávu s kolegami, keď on takto nehanebne koketuje s mojimi kolegami.

Srať na teba Erik Fabián. Ak sa ti páči Dorka, pretiahni si ju na záchodoch, my dvaja sme skončili.

„Slečna Dolínská? Do kancelárie." Ozve sa jeho melodický hlas a ja pretočím očami.

Pozriem sa na svoju čerstvú kávu a nemám ho rada ešte o niečo viac, za to, že mi ukradol tento špecifický čas!