Medzi nami

25. Nevieš o čo prichádzaš

Otvorím oči a dívam sa rovno do tých Erikových. Neviem koľko je hodín, no mám pocit, že ešte príliš málo. Ležím na bruchu a hlavu si zaborím do vankúša. Nadýchnem sa vône a ešte zatvorím očí.

„Dobré ráno," prehovorí chlap vedľa mňa. To už je ráno?

„Dobré," zamrmlem do vankúša a vydýchnem. Znova sa na neho pozriem a vidím ako sa uškiera. „Čo?" opýtam sa ho rozospato.

„Vieš o tom, že kradneš perinu?"

Chvíľu ho sledujem a potom zaupim. „Vážne? Kvôli tomu ma budíš?"

„Zobudila si sa sama." Oponuje mi a ja sa zasmejem.

„Koľko je hodín? Oh, musím sa ozvať mame, určite sa o mňa bojí." Už druhýkrát čo som sa jej takto neozvala. Nie je to veľmi zodpovedné, chudinka, musí byť vystrašená. Ako na povel zazvoní mobil, ale nie môj Erik sa natiahne k nočnému stolíku a vydá divný zvuk, pred tým než to zodvihne.

„Áno?"

„Akú si mal noc?" Započujem hlas Adama a uškrniem sa. „Pretože ja skvelú. Adela práve odišla."

Erik sa na mňa pozrie a potom pretočí očami. „Voláš mi len kvôli tomu, aby si sa pochválil, že si zasunul?"

Uškrniem sa, je zvláštne počuť oblekového Erika takto rozprávať. To, že tu pri mne leží v bielom tričku a telefonuje so svojim kamarátom je také normálne. Akoby to ani nebol on.

„Vlastne áno." Počujem ho odpoveď a to už sa chichocem. Sú ako pubertiaci, ktorí si niečo potrebujú dokazovať. Hovorí niečo čo nezachytím a potom sa mu vysmieva, že on spal sám. Pretočím očami nad tou detinskosťou a naznačím Erikovi, nech mi podá mobil. Zaváha, no potom mi ho podá.

„Dobré ráno." Poprajem Adamovi, ktorý ostáva ticho.

„Dobré?" zahabká neisto. „Nina?"

Zasmejem sa a Erik sa uškŕňa. „Samozrejme, že Nina, kto iný."

„Myslel som si, že Erik bude sám. Prepáč, že ruším." Z hlasu mu úplne cítiť neistota a ja mám chuť smiať sa. Ale udržím svoju vážnu tvár a odpovedám mu. „Uh no, mali by sme už vstávať, ale keď Erikova posteľ je tááák pohodlná."

„Mal som pocit, že ste len kolegovia."

Na to sa len zasmejem a vrátim mobil Erikovi. Vymenia si medzi sebou ešte niekoľko viet a potom zloží. „Prepáč. Adam je super človek, ale občas dokáže byť poriadne neohrabaný. Nemá z ničím problém a občas to je na škodu." Zívne si. „Dám si sprchu, dáme si raňajky a musíme skočiť po Miška."

„Okej v pohode. Môžem zatiaľ pripraviť kávu."

„Ja kávu až po raňajkách."

„Ah. Naposledy, keď som tu zaspala, si nemal kávu?"

Začne sa smiať. „Nie, bolo to kakao. Kávu si dávam zvyčajne až po raňajkách v práci, ale ty si kľudne urob." Prikývnem a on vstane z postele. Má na sebe biele tričko, podobné, aké mám na sebe ja a čierne boxerky.

„Skočím do sprchy. Pridáš sa?" Opýta sa ma a ja sa rozosmejem. Vyzlečie si tričko, ktoré hodí na zem a s otázkou v očiach na mňa hľadí. „Áno či nie?"

Dosmejem sa a nasucho prehltnem. Myslela som si, že si robí žarty, rozhodne som nečakala, že to myslí vážne. Prejdem po jeho polonahom tele a prečistím si hrdlo. Bojujem sama so sebou, absolútne netuším čo povedať alebo ako zareagovať. Samozrejme, že si s ním chcem dať dlhú, horúcu sprchu, ale niečo vo mne kričí jasné nie. Keď sa pozriem do jeho tváre, vidím ako sa uškrnie, pokrčí plecom a vydá sa do kúpeľne. Vo dverách sa zastaví, vyzlečie si boxerky a otočí na mňa hlavu. „Tvoja škoda." Žmurkne a ja sledujem jeho nahý zadok a viem, že túto nevyužitú ponuku neskôr oľutujem.

*

Len čo započujem sprchu, zbehnem do kúpeľne a postavím vodu na kávu. Prehrabávam sa skrinkami a nájdem kúsok vianočky, ktorú vyberiem. Pri káve nájdem nutellu a každému natriem dva kúsky. Erik sa objaví akurát keď si zalievam kávu. Cítim vôňu sprchového gélu a mňam.

Otočím sa na neho a má na sebe len osušku a vlhké vlasy. Srdce mi poskočí a modlím sa, nech sa mu tá osuška roztvorí. Podám mu hrnček a on na mňa pozrie s nadvihnutým obočím.

„Kakao." Objasním mu a on sa zasmeje. Spoločne sa naraňajkujeme a potom sa znova oblečiem do včerajších šiat. On si dá na seba rifle a biele tričko a vyrazíme. Cítim sa trošku nepohodlne v tých šatách, ale viem, že o chvíľu budem doma.

„Miška máme po ceste, tak ho vyzdvihneme a potom hodíme teba, dobre?"

„Dobre." Súhlasím, rada ho uvidím. Zistím, že svokrovci nebývajú ďaleko od Erika a že bývajú v peknej štvrti. Erik zaparkuje na vyhradenom parkovisku a v diaľke vidím Miška. Je so starším pánom a obaja nám mávajú. Prestávam sa cítiť komfortne, predsa len sú to jeho bývalí svokrovci, čo už si len o mne pomyslia, keď ma zbadajú v spoločenských šatách, ráno, v Erikovej spoločnosti. Ale neskoro, nakoľko sú už pri aute.

„Nemôžem ťa počkať tu?" Opýtam sa rýchlo Erika a on pokrúti hlavou.

„Či chceš či nie, musíš vystúpiť nakoľko si prehadzujeme autá."

„Ale uvidia ma v týchto šatách. Všetci budú vedieť, že som u teba spala."

„A?" opýta sa ma. „Nespali sme spolu, dokonca sme sa ani spolu nesprchovali. Všetko ok."

„Ale to oni nevedia." Zavrčím a on sa len uškrnie a vystúpi. Ach! Starý dobrý Erik sa nezaprie. Vystúpim aj ja a do nôh mi narazí Miško. „Ninááá." Objíme ma.

„Tak to vy ste tá Nina o ktorej sa stále rozpráva." Zasmeje sa starší pán a ja sa pousmejem. Som nervózna.

„Očividne áno."

Erik nás predstaví a jeho svokor mi stisne ruku. „Ako bolo včera?"

„Nuda, ako som predpokladal."

„Ako vždy." Odpovie mu so smiechom. Erik mu dá kľúče od auta a poďakuje.

„Veď ostaňte na obed. Edita varí od rána."

„Áno, babka aj pečie." Súhlasí Miško, ktorý behá okolo otca.

„Sľúbil som Valentíne, že pôjdeme za ňou."

„Tak zober aj ju. Vieš, že Edita vždy navarí viac."

„No to by som musel aj brata a to už nás je veľa. Necháme to na inokedy Jozef, dohodneme sa."

„Oh prosím ťa, ušetri ma toho, že budem jesť štyri dni to isté. Naozaj. Vieš, že ste všetci vítaní, Edita vás rada všetkých uvidí. Isto Valentína rada príde. A aj Vy Nina, ste pozvaná. Moja manželka nikdy nenavarí toľko čo má, ale o niekoľko porcií navyše a potom to ja dojedám." Pobúcha si po bruchu.

„Ďakujem za pozvanie, ale nie."

„Prečo nie? Babka je super." Prehovorí Miško a ani len netuší do akej situácie ma stavia. Sú to jeho starí rodičia, svokrovci Erika a ja som žena, s ktorou Erik spáva. Oprava, spával.

„Ak máš čas, kľudne sa pridaj." Pripojí sa k nim Erik a všetci traja na mňa hľadia. Úžasné.

„Asi sa to veľmi nehodí, ale veľmi si cením Vašu ponuku. Naozaj."

„Prd sa to nehodí, ale nútiť vás nebudem. Hocikedy ste tu vítaná. Prídete aspoň vy?"

Erik s povzdychom prikývne. „Prídeme. A nabudúce ti urobím to, že zoberiem aj našich!" straší ho, no jeho svokor Jozef sa len začne smiať.

„Kľudne, vravím ti že Edita sa poteší. Nechaj tu Miška, zavez slečnu Dolinskú domov a potom vyzdvihni brata a švagrinú." Diriguje ho a mne sa nedá neusmievať sa. Až v aute, na ceste domov mi napadne, že ma jeho svokor nazval priezviskom, ale Erik ma predstavil po mene. No do kelu, ja som musela byť vážne hlavnou témou. Dúfam len, že v dobrom.