Medzi nami

22. Prosba

Trhnem sebou, keď mi zazvoní mobil. Tak som sa sústredila na prácu, že som úplne vypla. Vydýchnem a chytím sa za srdce. Pozriem sa na mobil a zatvárim sa naozaj prekvapene, keď tam vidím Erikovo meno. Zvyčajne jeho hovory vybavuje Aňa, volá len ak je mimo kancelárie. Divné,

„Prosím," zodvihnem.

„Ešte si v práci?" začne bez pozdravu. Skontrolujem čas na monitore. Sú len tri hodiny a vždy som tu minimálne do štvrtej, takže moja odpoveď je jasná.

„Áno samozrejme."

Počujem ako vydýchne. „Prosím ťa, môžeš prísť ku mne? Ale hneď teraz."

Zamračím sa, nepáči sa mi naliehavosť v jeho hlase. „Uhm, jasné."

„Okej, vďaka. Ale ponáhľaj sa prosím." Je všetko čo mi povie a potom zloží. Sekundu ešte hľadím na mobil v ruke a v hlave si prehrávam tento divný rozhovor. Avšak príliš sa nad tým nezamýšľam, nemám čas. Vymením si pohodlné papučky za lodičky a urobím grimasu. Tieto sú extra nepohodlné a som si istá, že na konci dňa z nich budem mať nepekné otlaky. Pri dverách sa zastavím a pozriem sa na dievčatá. „Hneď som späť." Zamávam im a ponáhľam sa za Erikom. Aňa nesedí na svojom mieste a tak rovno zaklopem na dvere.

„Ďalej," počujem tlmene a otvorím dvere. Erik mi ide naproti a keď je pri mne, zatvorí dvere. Som zmätená a musím sa priznať, že srdce mi búcha ako šialené. Netuším čo očakávať a tak len ticho stojím.

„Robím to naozaj nerád, ale som v koncoch." Začne a vydá hlboký povzdych. „Opatrovateľka dnes nemôže. Valentina aj s bratom sú mimo mesta aj s mojimi rodičmi a svokrovci sú tiež zaneprázdnení. Miško je v škôlke a ja pre neho nestíham ísť, pretože sa isté veci skomplikovali a ja musím do piatich minút odísť." Zvesí plecia a zaborí do mňa tie svoje nádherné, zelené oči. „Nie je nikto komu by som natoľko dôveroval, ale Nina si moja posledná záchrana." Nadýchne sa a ja čakám čo mi chce povedať. „Pôjdeš pre Miška do škôlky? Nestihnem to aj keď by som sa rozkrájal. Dám ti adresu, kľúče od auta aj od bytu a tam ma počkáte. Nemalo by to trvať dlho, ale škôlka je len do piatej. Vieš šoférovať, však?" zarazí sa a ja len prikývnem. Veľmi ho nevnímam, v duchu sa usmievam nad tým, že mi natoľko dôveruje, že ma pošle do škôlky pre svojho syna. Neviem prečo, ale robí to so mnou divy. Je to obyčajná prosba, no pritom tak neobyčajná. On od mňa chce, aby som postrážila jeho syna. Jeho syna. Ja. Musím sa usmievať a keď vidím aký je z toho celého vystresovaný, dotknem sa jeho pleca. Medzi nami je silná energia, potvrdí to aj tento dotyk, nakoľko nás oboch kopne.

Páči sa mi aký je starostlivý otec a ako veľmi mu záleží na jeho synovi. „Samozrejme, že pôjdem po Miška. Žiaden problém."

Viditeľne sa mu uľaví a vydýchne, akoby doteraz zadržiaval dych. „Okej." Prikývne. „Okej. " Zopakuje a nálada sa mu viditeľne zlepší. „Teba pozná, takže to pre neho nebude také stresové." Prejde k svojmu saku odkiaľ mi podá doklady a kľúče od auta ako aj od bytu. Nebola som ešte v jeho byte, dokonca som nešoférovala ani jeho auto a už vonkoncom nie s jeho dieťaťom na zadnom sedadle.

„Nikdy sa mi toto nestalo a som z toho sám vystresovaný, ale ver či nie, takýto nie som. Syn je pre mňa vždy na prvom mieste a až potom práca, no bohužiaľ, tento klient prišiel až z Brazílie a zajtra odlieta. Ak ho chceme ako investora, tak naozaj tam musím ísť a preto som sa dostal do tejto zapeklitej situácie, z ktorej."

Položím mu ruku na hruď a zastavím ho. „Je to okej, naozaj, mne sa ospravedlňovať nemusíš. Vyzdvihnem Miška, len mi daj adresu škôlky a tvojho bytu."

Dlho sa na mňa mlčky díva a potom sa usmeje. Pomaly prikývne a zo stola zoberie papier a pero a niečo na neho píše. V ruke zvieram kľúče a doklady a neprítomne sa hrám s kľúčenkou. Je to prívesok dvoch písmenom M a A. Stavím sa, že M musí byť Miško a E bude asi jeho bývalá žena. Ako prstom prechádzam po čiernom plastovom A, udrie mnou poznanie. To, že Erikova žena umrela, nemení nič na tom, že ju miloval a že majú spolu dieťa. A možno ju stále miluje. Nie je to tak, že by sa tí dvaja rozišli a ukončili to. Život im to ukončil, čo znamená, že jeho city voči tej žene môžu byť nemenné.