Medzi nami

3. Erik a Fabián

„Kde si mám stiahnuť tie podklady?" Postavím sa a nakuknem Dominike ponad plece. až teraz si uvedomím, že mám na sebe stále lodičky a tak si ich vyzujem.

„E-e, nerobila by som to." Ozve sa Dorka a pokrúti hlavou. „Dnes má šéf kontrolný deň."

„Kontrolný deň? To čo znamená?" zamračím sa a lodičky si nechám na nohách.

„Raz za mesiac chodí kontrolovať všetky kancelárie či je všetko tak ako má. Celkom si na to potrpí."

Pozriem sa na svoje béžové lodičky a som veľmi rada, že som ráno zamietla tie baleríny, čo som si chcela dať.

„Zaujímavé," skonštatujem a Dominika mi ukáže stránku, kde nájdem potrebné informácie. Rovno sa pustím do práce, lebo sama viem koľko veľa toho mám. Úplne sa ponorím do práce, že si nevšimnem ani ruch naokolo.

„Fabián je tu."

Spozorniem a narovnám sa. Z toho čo som vydedukovala je Fabián náš riaditeľ. Ešte som ho nevidela a úprimne som celkom zvedavá na toho chlapa. Zatiaľ som o ňom nepočula nič dobré.

„Aký je?"

„Pedantný,"

„A veľmi striktný."

„Nedostupný,"

„Prísny."

Dopĺňajú jedna druhú a mne to nedá nezasmiať sa. Tak a teraz som zvedavá ešte viac, než som bola. Keď na naše dvere niekto zaklope, so vzrušením sa tam otočím a okej, je to niečo úplne iné než som čakala.

Rozhodne nečakám vysokého chlapa v žiarivo bielej košeli, ktorá mu obkresľuje to, čo má. Keď nás všetky prejde pohľadom musím prehltnúť. Ten chlap vyzerá dobre a zjavne si to aj uvedomuje. Jeho vôňa ku mne doľahne len čo vkročí do miestnosti a len čo sa usmeje, môj žalúdok sa podivne skrúti. Do pekla, toto nemôže byť Fabián. Nie nie nie!

„Erik máš sekundu?" Dnu nakukne Kika a on sa na ňu otočí.

„Prídem za tebou, počkaj ma u seba."

Takže Erik. Urobím si v hlave poznámku a vydýchnem. Nie je to Fabián, koľká to vďaka!

„Dobré ráno dámy," venuje nám svoju pozornosť a všetky ho ozdravíme. Myslím si, že nie som jediná, ktorá je z neho na mäkko. Hneď ako odíde musím dievčatá vyspovedať, prečo mi o fešákovi Erikovi ešte nepovedali. Menovaný spočinie na mne pohľadom a zamračí sa. Asi si ma nevie zaradiť a tak sa postavím, uhladím si lem sukne a čakám kým sa na mňa otočí. Usmievam sa na neho a vystriem k nemu ruku. „Ahoj, ja som Nina, som tu nová, ešte sme nemali tú možnosť spoznať sa." Venujem mu úsmev.

Pozrie sa na moju natiahnutú ruku a potom sa mi zadíva do očí. Má ich zelené a ja s istotou viem, že tie oči som už niekde videla. Na takýto pohľad sa nezabúda. Otázkou je však, kde? A vtedy mi to dopne. Ach, to je ten chlap, ktorý ma prebodol pohľadom pred dvoma dňami na obede. Aká to náhoda.

Všimnem si, že v miestnosti nastane hrobové ticho a vzduch oťažie. Panuje tu veľmi nepríjemná atmosféra a ja sklopím ruku. Niečo je zle a som jediná, ktorej to nedochádza. Erik sa na mňa uškrnie a nakloní hlavu. „Priezvisko?"

„Dolinská," vyraptám zo seba a prehltnem. Jeho úškrn sa rozšíri a ja periférne vidím Moniku ako krúti hlavou. Mám pocit, že nikto tu ani nedýcha, je tu hrobové ticho a všetky oči sú uprené na nás.

„Slečna Dolinská. Viem, že sme ešte nemali tú česť byť predstavení, ale v našej firme preferujeme vykanie. Tak ako preferujeme elegantné oblečenie. Dám Vám malú radu do budúcna. Vášho riaditeľa oslovujte priezviskom a vykajte mu." Prehovorí falošne a ja sa mám chuť prepadnúť pod zem. Tento raz je on tým, ktorý ku mne natiahne ruku a mne neostáva nič iné, len ju prijať. Stisk má pevný, čo kvitujem aj za tejto nepríjemnej udalosti.

„Erik Fabián. Riaditeľ marketingového oddelenia." Pustí mi ruku a otočí sa mi chrbtom. Zhlboka sa nadýchnem a s desom sa pozriem na moje kolegyne. Tak toto som teda poriadne pohnojila.

„Ktorá má na starosti ten nový projekt?"

V miestnosti nastane znova ticho a ja zatvorím oči. „Ja." Prehovorím tenkým hlasom a trvá to tri sekundy (nie, že by som to rátala), kým sa otočí. Zabodne do mňa tie svoje prenikavo zelené oči a ja viem, že ma tie oči budú prenasledovať v snoch. Rozhodne nie v tých príjemných.

„Úžasné," povie s náznakom irónie. „Úžasné," zopakuje a ja vidím, že z toho vôbec nie je nadšený. Teraz ani ja nie.

Vydá hlboký povzdych a moja myseľ stále jasá nad tým ako dobre ten chlap predo mnou vyzerá. Netuším koľko má rokov, okolo tridsiatky určite. Hlavne keď je riaditeľom, mladý určite nebude.

„Do zajtra mi prosím odovzdajte spracovaný návrh. Ak neviete kde mám kanceláriu, myslím si, že kolegyne Vám to ozrejmia."

Bez ďalších slov či pohľadov opustí kanceláriu a mne sa podlomia kolená. Keď sa zatvoria dvere, ticho sa premení na šum a hlasy mojich kolegýň.

„Prečo ste ma nevarovali?"

„Netušili sme čo máš v pláne."

„Ach bože," posadím sa za stôl a vložím si tvár do dlaní. „To som kvalitne posrala."

„Nikdy som ho nevidela takého vykoľajeného," zachichoce sa Dorka a posadí sa k svojmu stolu.

„Zabite ma! Ako som sa mohla tak to strápniť pred riaditeľom? Ach!"

„Myslím si, že na jeho výraz tváre ešte dlho nezabudnem. O nič nejde Nini, stávajú sa aj horšie veci. Poď dáme to spolu dokopy, nech mu zajtra nakopeš zadok s tým, ako budeš pripravená!"

**

Sedím na sedačke, pijem víno a v hlave mám stále obrázok toho pohľadu, ktorý mi venoval, len čo som sa mu predstavila. Urobila som zo seba úplného debila. Ach!

„Počúvaš sa? Si duchom neprítomná."

„Prepáč mami," pokrútim hlavou. „Som nejaká mimo. Nedáme si víno?" Ponúknem ju a už stojím na nohách. Vidím jej spýtavý pohľad.

„V stredu večer? Nenecháme si to na víkend?"

„Ale čo mami," mávnem rukou a stratím sa v kuchyni. Neviem aké je to víno,ale obal vyzerá dobre. Do druhej ruky zoberiem dva poháre a pod pazuchu si zastrčím otvárač.

„Tadáá!"

Položím veci na stôl a začnem otvárať víno. „Ninka, ale to nevypijeme."

Ale áno, ja vypijem. Po dnešku určite. „Dáme do chladničky. Veď sme ešte nemali možnosť osláviť môj nástup, tak prečo nie teraz?" Nalejem nám do pohárov a jeden podám mame.

„Máš pravdu, treba si vztrhnúť z kopýtka. Na zdravie." Štrngneme si a napijeme sa. Ľahodná chuť vína opantá jazyk aj myseľ. Nie je horké, ani sladké, skôr také jemné a lahodné. Doprajem si ešte jeden glg a privriem oči. Dnes ho rozhodne vypijem.

„Hmm, lahodné." Pochutnáva si mama. „Aký si dnes mala deň?"

„Ach mami, dnes som sa zoznámila so šéfom."

„Áno? A aký je?"

Fešák. To je moja prvá myšlienka, len čo si ho vybavím. Naozaj to bol kus poriadneho chlapa. Jeho oblečenie a drahé hodinky na ľavom zápästí to len podškrtli. Nehovoriac o tých zelených očiach.

Potrasiem hlavou, nech mi z nej vyfučia myšlienky na neho. Skôr by som sa mala zaujímať o to, ako sa s ním zajtra znova stretnem. Ach len ja som mohla mať takú smolu, že mám na starosti ten hlúpy projekt. Kiež by som vtedy radšej bola ticho a nemala to nutkanie predstaviť sa Erikovi.

A po celom dni, mi len teraz dôjde, že vlastne Erik a Fabián, nie je Erik a Fabián, ale Erik Fabián.