Medzi nami

9. Nezačínaj to, čo nedokončíš

„Ak niečo začneš, dokonči to." Povie tichým hlasom, po ktorom mi po tele naskáču zimomriavky. Prstom mi prejde po perách a zamračí sa. Dôjde mi prečo.

„Je nezmývateľný," informujem ho. Viem čo povedal o červených rúžoch, ale bola to dôležitá večera a ja som chcela byť reprezentatívna. Kašlem na jeho názor.

Zadíva sa mi do očí. „Vieš koľkokrát som myslel na to, ako ti ten rúž vybozkávam z pier?"

Prekvapí ma tým a srdce sa mi rozbúcha. Pokrútim hlavou v zápornom geste.

„Zakaždým, čo si ho mala na sebe," zašepká mi do ucha.

Neviem ani ako, no razom strácam veci v rukách a cítim, ako sa dvere za mnou otvárajú. Tlačí ma do nich, avšak ešte mám triezve uvažovanie a tak ho zastavím. Vidím v jeho očiach otázku a tak pohľadom skĺznem k lodičkám, ktoré ostali pred dverami.

„Topánky," je všetko čo poviem a on sa po ne otáča. Len čo je naspäť dnu a zatvoria sa za ním dvere, príde mi moja hotelová izba akási menšia. Cúvam a on ku mne kráča, pokiaľ nezastaví. Delí nás dĺžka jeho ruky, ktorú ku mne natiahne a chytí ma za vlasy. „Nikdy nezačínaj to, čo nechceš dokončiť." Povie zastreným hlasom a mňa sa jeho slová nepekne dotknú. Jazykom si prejdem po perách a sklopím hlavu. Váhavo k nemu vykročím a už nás delí len maličký priestor. Viem, že to nie je dobré, že je to môj šéf a sme na služobnej ceste. Tak isto viem, že čo sa teraz stane sa ponesie až dovtedy, čo tam budeme obaja robiť, ale nedokážem si pomôcť, príťažlivosť je silnejšia než zamýšľanie sa nad tým prečo to neurobiť.

„Chcem to dokončiť."

Trvá to večnosť, no potom sa na mňa usmeje a prisahám, že v živote som nič krajšie nevidela. Srdce sa mi rozbúcha, nohy sa mi podlomia a ja to ledva ustojím. Jeho ruka je znova v mojich vlasoch a ja to milujem.

„Priveľa premýšľaš."

„Prosím?" Opýtam sa, ledva vnímajúc. Vonia skvelo, milujem mužov, ktorí voňajú a on je jedným z nich.

„Že priveľa premýšľaš. Vidím ako sa ti otáčajú kolečká." Dotkne sa mi čela a ja sa zadívam do jeho očí. Je to zvláštna, priam až intímna chvíľa. Už z nás nie sú zamestnankyňa a šéf, ale len dvaja ľudia, ktorých spája príťažlivosť.

„Musíš si to užiť, nemôžeš rozmýšľať a uvažovať prečo nie a prečo áno. Musíš vypnúť a užiť si každú sekundu," jeho hlas sa pomaly vytráca a potom ma pomaly pobozká. „Nerozmýšľaj," zašepká a znova jeho pery dopadnú na moje. Mám pocit, akoby to nebolo ani skutočné, akoby som boa vo sne. Chytím sa ho, rukami mu vojdem do vlasov a bozky mu vraciam. Razom sa všetko mení, naše bozky sú naliehavejšie a potreba silnejšia.

Jeho ruky sú na mojom tele a zbavujú ma oblečenia. Ako prvé mizne blúzka, potom mi rozopína gate a ani neviem ako a stojím pred ním len v spodnom prádle. Podstúpi a vidím ako si ma prezerá. Som plná očakávania, trochu nervozity a tak si kúšem spodnú peru. Jeho ruka nežne dopadne na moju tvár a palcom pri prejde po pere. „Nehryz si ju." Povie nežne, až tak, že sa mi to k nemu nehodí. Začnem sa chvieť a viem, že to zimou nie je.

Natiahnem sa po jeho saku a teraz je rad na mne, aby som ho zbavila oblečenia. Ak sa mám priznať, som nervózna a trochu vydesená. Ale posledné na čo myslím je to, že by som cúvla. Nech to má ráno následky akékoľvek, tentokrát budem žiť pre silu prítomného okamihu. A snáď to ráno nebudem ľutovať a vyčítať si to.

Bez rečí sa dostaneme do postele a on presne vie čo a ako má robiť. Priznám sa, že už je to nejaká chvíľa, čo som naposledy s niekým spala, ale zatiaľ sa ani jeden z nás nesťažuje. Je ťažké pod jeho dotykmi a bozkami triezvo uvažovať, no nájdem v sebe štipku zdravého úsudku a zastavím ho.