Medzi nami

14. Miško

Zamierim do kuchyne, zatiaľ, čo som myšlienkami úplne niekde inde. Automaticky siaham po hrnčeku a na tom zázračnom stroji, si navolím požadovanú kávu. Kuchynka je prekvapivo prázdna, za čo vďačím schôdzi tímov. Naša schôdza prebehla doobeda, zvyšné dve oddelenia ju majú teraz. Dosť ma to teší, keďže teraz potrebujem byť sama.

Rukami sa zapriem o linku a vydýchnem. Z toho toku myšlienok ma rozbolela hlava. Prosím, povedzte mi niekto, že toto je len zlý sen, a že Erik nemá manželku a dieťa. Prosím!

Stroj mi oznámi, že moja káva je hotová a ja na chodbe započujem detský hlas. Pocítim zimomriavky na chrbte a so zatvorenými očami sa modlím, aby to nebol Erik a jeho syn. Do kuchyne nakukne ryšavá hlava a za ňou malá, detská. Tak okej, je to jeho mama. Teraz ale neviem čo je horšie.

„Dobrý deň, my sme sa videli na toaletách, však?" započujem jej melodický hlas, kým sa snažím nasať vzduch do svojich pľúc.

Prikývnem a chcem čo najrýchlejšie odísť.

„A mohla by som Vás poprosiť?" nedokončí a ja zastavím v pohybe. Pomaly sa na ňu otočím a snažím sa vyhýbať očnému kontaktu. Cítim sa zvláštne, nechcem v jej prítomnosti stráviť viac času ako je potrebné.

„Áno?" poviem váhavo a jej zažiaria oči.

„Um, prepáčte, som netaktná," vystrie ku mne ruku s dokonalou manikúrou a ja rozmýšľam, či je niečo, v čom nie je perfektná. Prijmem jej ruku a zistím, že stisk má naozaj pevný: „Pani Fabiánová."

„Dolinská," predstavím sa sklesnuto, pretože všetky moje predtuchy sú naplnené. Erik má manželku a dieťa. Absolútne ju neprekvapí moje priezvisko, ale potom usúdim, že žena ako ona nesleduje seriály.

„Mám termín u lekára, s manželom sa pokúšame o dieťa," radostne sa usmeje, „mohli by ste postrážiť Miška? Erik si po neho čochvíľa príde, ale má u seba riaditeľa."

Díva sa na mňa s prosbou v očiach a to je to najmenej čo pre ňu môžem urobiť. Prikývnem, avšak neusmejem sa, na to nemám dostatok síl. Dieťa? A Erik ju podvádza? Nemyslí na budúcnosť tých detí? Alebo práve naopak, myslí si, že sa to nikdy nedozvedia?

„Miško," otočí sa na svojho syna, „budeš tu s touto zlatou tetou a počkáš na tatinka, dobre?"

Miško si ma nedôverčivo prezerá a potom sa zadíva na svoju mamu.

„Ľúbim ťa," dá mu jednu mľaskavú pusu a potom ho objíme.

„Aj ja teba," prehovorí chlapec a objatie jej vráti. „Poslúchaj, tatino je hneď späť a potom pôjdete na koláčik, ktorý ste včera nestihli." slová útechy boli smerované iba preňho.

Postaví sa zahľadí sa na mňa. Jej oči sú srdečné a aj vystupovanie má priateľské. Vôbec nie je nadradená, či dokonca namyslená, čo ma prekvapí. Ja som ju odsúdila automaticky, už len z princípu, pretože je to Erikova manželka.

Ďakujem. Naznačí mi perami a potom odíde. Ostane po nej len závan kvalitnej a drahej vône. Pozriem sa na Miška a hádam, koľko môže mať rokov. Nedôverčivo na mňa hľadí a ja k nemu urobím krok.

„Ahoj," čupnem si, aby som mu bola výškovo rovnako. Neodzdraví, neprekvapuje ma to. „Máš krásne autíčka," nenechám sa odradiť a on sa toho chytí.

„To nie sú autíčka, to je hot wheels," povie hrdo, čo mi pripomenie jeho otca.

„Fíha," tvárim sa zaujato, ale netuším o čom rozpráva, „to máš od maminky?"

„Nie," zamračí sa na mňa, „je to od tatinka. Priniesol mi to včera, lebo meškal a nestihli sme ísť do cukrárne." Povzdychne si a do mňa akoby kopol elektrický prúd. Jasné, že meškal, lebo preťahoval svoju zamestnankyňu na záchodoch. Je mi zle samej zo seba, ach preboha.