Medzi nami

21. Žiarlenie

Erika po ceste ešte niekto trikrát zastaví a ja na neho čakám niekoľko krokov za ním. Za tú dobu by som si už vypila svoju kávu. Keď sa konečne dostaneme pred jeho kanceláriu, zastaví sa otočí sa na Aňu, jeho sekretárku. „Prosím ťa, o pol hodinu mám stretnutie, ak by sme sa so slečnou Dolinskou zdržali, tak nech ma počká, dobre?"

„Samozrejme," usmeje sa na neho a mne kývne. Odkývnem jej späť a potom vojdem do Erikovej kancelárie. Vonia to tam krásne, akoby si pred tým čo odišiel dal voňavku. Zatvorím za nami dvere a posadím sa oproti nemu za stôl. Zoberie si mobil a niečo na ňom robí. Po niekoľko sekundách ho odloží a venuje mi celú pozornosť.

„No takže." Nadýchne sa a ja to využijem, aby som mu skočila do rečí.

„Počkaj. Chcem aby sme si niečo vyjasnili."

„Okej?"

„Čo sa medzi nami stalo, stalo sa, povedali sme, že to nebudeme vyťahovať."

„Neviem prečo to teda vyťahuješ."

Mám nutkanie pretočiť očami, ale ovládnem sa a pokračujem. „A podľa mňa by to nemalo ani ovplyvňovať našu prácu a to čo sa tu deje."

Nadvihne obočie a oprie sa o stoličku. „Nie tak celkom rozumiem tomu, kam týmto smeruješ."

Zomknem pery do tenkej čiary a uvedomím si, že musím byť priama. Okej, poďme na to. „No, takto. To, že Dorke povieš, že má pekné okuliare alebo že dobre vyzerá so mnou nezamáva." Pokrčím plecom. „Nemusíš sa vôbec snažiť."

Chvíľu je ticho a mlčky na mňa hľadí. Potom si rozopne gombík na rukáve a roluje si košeľu až k zápästiu. Hľadím na jeho tetovanie a aj keď sa snažím, neviem z neho odtrhnúť oči.

„Ehm," vyruší ma a ja sa na neho zadívam. Sebavedomo sa usmieva, musel si všimnúť ako som mu civela na ruku. „Takže po prvé. Absolútne sa nesnažím o to, aby si žiarlila. Netuším kde si na to prišla, myslel som si, že toto máme dávno za sebou." Zamračí sa. „To že som niekomu niečo pochválil som si ani nepamätal, asi sa mi naozaj páčila, nerobil som to naschvál Nina. Nemám pätnásť."

Ups, trapas, zle som to pochopila. „Okej, ehm okej. Avšak tá druhá strana to zobrala inak."

„Inak?"

„Uhm, Dorka si myslí, že pôjdete na rande alebo čo." Je mi trošku hlúpe priznať to, hlavne keď viem, že to Dorka možno ani tak nemyslela a ja som tu jediná, ktorá žiarli. Erik sa usmieva a mňa to začína štvať. Prečo sa dopekla usmieva? Povedala som niečo vtipné?

„Ale mám pocit, že ten niekto, kto tu žiarli si ty." Sebavedomo sa usmeje a ja cítim ako mi stúpa červeň do líčok. Zradné telo. Nemá cenu to ani popierať, Erik vo mne číta ako v otvorenej knihe.

„Nežiarlim. Len sa mi nepáči, že sa zahrávaš s babou, ktorá si myslí, že to myslíš vážne."

„Och, chudák Tomáš, tiež nevie, že to nemyslíš vážne."

„Ako vieš?" Nadvihnem obočie a prekrížim ruky.

„Nehovor mi, že nemám pravdu."

„Nemáš." Zaklamem. „Veľmi rada s ním pôjdem na tú kávu."

Neverí mi, priam sa mi vysmieva do očí. Je tak sebaistý, že už len to ma núti vyvrátiť mu to. „Čo ťa to vlastne zaujíma? Je to moja súkromná vec, čo robím vo voľnom čase. A s kým to robím." Dodám provokatívne a nakloním sa k stolu. Vidím ako sa mu zaiskrí v očiach a nakloní sa tiež.

„Okej, chceš sa hrať? Tak sa poďme hrať. Keď teda vravíš, že nežiarliš a v podstate si aj ja môžem robiť čo sa mi zachce s kým sa mi zachce," na malý moment sa odmlčí. „tak môžem pozvať aj ja na rande Dorku."