Medzi nami

12. Výhľad

„Uuu. Niekto tu má rande?" Otočí sa na mňa Domča len čo vstúpim do kancelárie a dám si dole ľahký kabátik. Zvyšné dievčatá sa tiež otočia a ja si nervózne prejdem po novej sukni.

„Je to príliš?"

„Je to sexi," odpovie Aňa a zamáva na mňa obočím. „Hlavne ten zadný rázporok na sukni." Žmurkne a zachichoce sa.

„Neodpovedala si, je to rande?" vyzvedajú.

„Nie, včera som bola nakupovať. A trošičku som sa rozšupla." Priznám sa a pozriem sa dolu na svoju sukňu. V kabínke sa nezdala byť príliš odvážna, dokonca ani mame tak nepripadala. Pripadala mi pekná. Trošku iná, ale určite nie sexi.

„No, rozhodne dnes vyzeráš, že ideš na lov. A je to super!" Dorka mi ukáže palec hore.

Zložím si veci a posadím sa za stôl. Necítim sa v tom tak komfortne ako som sa cítila doteraz. Tie ich reči ma celkom rozhádzali, predsa len som sa snažila pôsobiť dobrým, reprezentatívnym dojmom a nie lacno, ako sa cítim teraz. Ah, mala som si dať nohavice. Ja hlúpa.

„Hľadal ťa tu Erik."

„Čože? Už je tu? Veď chodieva na ôsmu zvyčajne." Podráždene si povzdychnem. Posledné dni mi dáva toľko roboty, že neviem ani kde mi hlava stojí. V odraze monitora si skontrolujem blúzku a rozmýšľam či ten výstrih nie je príliš. Trošku si ju vytiahnem hore, ale to sotva pomôže.

„No dnes tu už bol keď sme prišli. Nechal ti tu nejaké papiere, že sa máš na to pozrieť."

Zahľadím sa na dva listy a prebehnem to očami. Nemám za sebou ani rannú kávu a už musím pracovať. „Kto si dá kávu?" opýtam sa a všetky zodvihnú ruku. Zasmejem sa. Tie moje kolegyne sú také lenivé, že vždy čakajú na to, kedy sa ich to opýtam. Nie že by mi to nejako extra vadilo, ale kuchynku máme v celku ďaleko a tak vie celá chodba kedy nesiem kávu. Vždy sa mi trasú ruky.

Otvorím dvere od našej kancelárie a v tom zamrznem. Na druhej strane stojí Erik a drží v ruke kľučku. Dnes je v snehobielej košeli a má niekoľkodňové strnisko. Mňam.

„Slečna Dolinská." Povie prekvapene a ja cúvnem. Vkročí dnu a vidím ako si prezerá moju bielu blúzku a čiernu sukňu s odvážnym rázporkom. Pohľadom sa zastaví na mojich nových, béžových lodičkách a potom to celé zopakuje. Uvedomím si to neprirodzené ticho v miestnosti, nepočuť ani ťukanie klávesnice.

„Ehm," pozrie sa mi do očí a ja z jeho pohľadu neviem vyčítať absolútne nič. „Ešte toto." Do rúk mi podá niekoľko papierov a zakašle. Zamračí sa na mňa a potom sa bez pozdravu či ďalších rečí otočí a odíde. Dokonca ani nezatvorí dvere a tak urobím ja.

Toto bolo divné. Otočím sa na svoje kolegyne a tie sa vyškierajú.

„Čo?" položím si papiere na stôl a prekrížim ruky. Slova sa ujme Aňa.

„No do riti! Toto bolo asi prvýkrát čo som ho videla vykoľajeného a bez rečí."

„To si píš. Úplne bol bez seba. Akoby to ani nebol on." Doplní ju Domča. „Myslím si, že nová sukňa zabodovala." Uškrnie sa na mňa a ja sa zamyslím. Že by ho vykoľajilo moje nové oblečenie? Alebo ešte lepšie, ja v ňom?

Sklopím pohľad a uškrniem sa na novú sukňu. Možno to bol predsa len dobrý nápad.

„Takže kto si dá kávu?" Opýtam sa znova, tentokrát s oveľa lepšou náladou. O niekoľko minút neskôr prinesiem na tácke päť káv a celá miestnosť sa rozvonia. Zoberiem si svoju šálku a zahľadím sa z okna. Vidíme akurát na parkovisko a podzemné garáže, čo nie je bohvieaký výhľad. Ešte nám tu aj zapadá slnko, tak po väčšinu dňa máme žalúzie zastrené.