Medzi nami

30. Nečakané prekvapenia

O dva týždne neskôr, keď prídem do práce, ostanem zarazená. Nikdy nechodím medzi prvými, no ani medzi poslednými a tak som naozaj v šoku, keď zistím, že kancelária je zamknutá. V hlave si prehrávam, či sme nemali nejaký míting alebo niečo podobné, no nič mi nenapadá. Dokonca som nezaregistrovala ani žiaden email. Je to viac než zvláštne.

Zapnem si notebook a vyvetrám. Napíšem dievčatám do spoločnej skupiny na whatssape, čo sa deje a potom si idem uvariť kávu do kuchynky. Aj tam sú zatvorené dvere a ja už som úplne zmätená. Otvorím ich a ostanem tam zarazene stáť.

Všetci moji kolegovia zborovo vykríknu všetko najlepšie a potom niekto prudko otvorí detské šampanské. Stále stojím vo dverách ako zmeravená, neschopná niečo povedať či urobiť. Začnem habkať a rozmýšľam odkiaľ vedia, že mám dnes narodeniny. Baby z mojej kancelárie mi jedna po druhej začnú gratulovať a v mojej šálke sa objaví ružové, detské šampanské. Pomaly sa spamätám z tohto nečakaného, ale milého prekvapenia a pohnem sa od dverí. Ľudia s ktorými sa nepoznám až tak dobre mi len kývnu hlavou alebo poprajú všetko najlepšie, zoberú si kúsok torty a odídu. Ah bože, ešte mám aj tortu.

„Koho to bol nápad?"

„Dorka a Janka." Povie Aňa a ja ich obe objímem. „Ste úžasné. Ďakujem."

Príde ku mne Tomáš, ktorý ma zoberie do náruče a silno objíme. V kúte si všimnem Erika, ako tam neisto postáva. Keď sa vyberie mojím smerom, zneistím ja.

„Ehm, slečna Dolínská." Je poriadne nervózny a neohrabaný. Avšak z pohľadu druhých to pravdepodobne vyzerá tak, že je len neosobný a nevie čo urobiť. Ale keď že ho poznám viem, že je celý nesvoj z toho ako zareagovať. Uľahčím mu to a tak k nemu vystriem ruku. Vidím na jeho očiach úľavu a potom sa dostane do roly neandertálca Erika, ktorá mu ide najlepšie a s ktorou ma neuveriteľne vytáča. Budem s ním musieť hodiť reč.

„No tak gratulujem Dolínská. Keď skončí toto tu, prosím navštívte ma. U nás sa aj pracuje."

Mám chuť sa smiať, no ovládnem sa. Toto mu spočítam neskôr. Nebezpečne sa na neho pozriem a on nadvihne obočie. Vie, že neurobím a nepoviem nič.

„Samozrejme pán Fabián. Nechcete kúsok torty? Sladké Vám určite zlepší deň."

V očiach sa mu zablysne a potom sa zasmeje. Tým prekvapí nie len mňa, ale aj prítomných. Je to ozajstný, úprimný smiech, po ktorom mu ostane úsmev na perách. Zoberie si kúsok torty na papierový tanier a ja sa nestačím diviť tomu, že dievčatá mysleli na všetko. Budem ich musieť pozvať na jeden drink.

„Aj tak vás stále čakám." Povie smerom ku mne a potom odíde.

„Fíha." Aňa, jeho asistentka krúti hlavou. „Som z toho paf. On sa smeje. Musí byť fakt zaľúbený, chcem tú ženu spoznať!"

Ach moja, tú ženu už dávno poznáš. Pomyslím si a potom si do úst vložím tortu. S Erikom kráčame po tenkom ľade a ak si nedáme pozor, veľmi rýchlo pod nami praskne.

*

Samozrejme, že návšteva u Erika nebola ničím dôležitá, len ma chcel poprosiť, či by som s ním nešla po malého do škôlky a potom sa s ním nehrala, kým si niečo vybaví.

Nechápem prečo má potrebu ma o niečo takéto prosiť, je to pre mňa úplne prirodzené a automatické. Chodíme predsa spolu.

Nakoniec to, čo si musel vybaviť boli dva hovory do Anglicka, ktoré netrvali viac ako desať minút. Miško sa vypýta na záchod, kde sa zavrie a tým mi jasne naznačí, že ma tam nechce. Vrátim sa do obývačky a tam zbadám mračiaceho sa Erika.