Medzi nami

16. Príliš unáhlené závery

Pondelkové ráno je ešte mizernejšie, než som si predstavovala. Nerozumela som Erikovým posledným slovám v piatok večer. Premýšľala som nad tým celý víkend, ale neprišla som na to, prečo som zrazu bola tá zla ja. Tie jeho slová ma zaboleli, nebudem klamať, také niečo sa dotkne každého. Nebolo to od neho pekné a rozhodne som si to nezaslúžila, nakoľko ja som nebola tá, ktorá mala rodinu. Ale zakázala som si na to myslieť a zapodievať sa tým.

Teda, nie že by to bolo jednoduché, no snažila som sa, naozaj.

Dnes s Erikom musím stretnúť či chcem, či nie, nakoľko mu musím odovzdať výsledný projekt na ktorom som pracovala dva týždne. Po pravde sa mi absolútne nechce a v noci som kvôli tomu veľmi zle spala, no potom si hovorím, že mám dvadsaťštyri rokov a musím sa problému postaviť zoči-voči a nie od neho utekať. Aj keď by som chcela.

Ráno som zaspala, tak som sa nestihla ani nalíčiť, ale je mi to jedno. Pripravím si potrebné dokumenty a pripravím sa na nepekné stretnutie. Musím si zachovať profesionalitu a nemôžem miešať súkromné veci s tými pracovnými. To, že môj šéf je prvotriedny imbecil už neovplyvním.

„Okej baby, o chvíľu som späť, musím toto odovzdať." Zamávam papiermi a vyjdem z kancelárie. Čím viac sa blížim k Erikovej pracovni, tým viac sa mi krúti žalúdok. Neviem ako sa voči mne bude správať a ani čo očakávať, no pripravím sa na najhoršie.

Len čo zbadám Aňa, ako sa opiera o svoj stôl a smeje sa s kolegami, zneistiem.

„Čauko," zamáva mi, len čo ma zbadá.

„Ahojte," pozdravím prítomných. „Erik tu je?"

„Ah, nie nie." Pokrúti hlavou.

Okej... „A kedy asi príde, nevieš? Musím mu niečo odovzdať"

„Och, dnes ho určite nečakaj." Odmlčí sa a zadíva sa na mňa. Potom si povzdychne a posadí sa naspäť na svoju stoličku. „Robím tu síce len dva roky, ale čo viem aj z počutia, tak po tomto dni, tak skoro do roboty nepríde." Pokrúti hlavou.

„Tomto dni?" opýtam sa jej zmätene a premýšľam čo mi uniká. Aký je dnes deň?"

„Och," tľapne si po čele. „Ty si nová, nevieš to. Poď," postaví sa. „Poviem ti o tom."

Nasledujem ju do kuchynky a urobí mi kávu. Dnes som síce mala už dve, ale len čo zacítim tú lahodnú vôňu, nedbám a dám si ďalšiu.

„Dnes je výročie smrti Erikovej ženy."

Len čo to dopovie, zabehne mi glg horúcej kávy. Začnem kašľať a snažím sa pochopiť jej slová. Siahnem po pohári a napustím si studenú vodu, ktorú hneď vypijem. „Au." Popálila som si jazyk. „Smrti?" Zdesím sa.

„Hej no. Zomrela tesne po tom, čo sa jeho syn narodil. Autohavária. Chudák chlap, o Miška sa staral celkom sám."

O môj bože. V hlave mám totálny zmätok. Erikova žena bola mŕtva? Ale veď som videla Valentínu. Pani Fabiánovú.

„Erik sa znova oženil?" Opýtam sa a snažím si to dať všetko dohromady. To, že jeho manželka zomrela som ani len netušila.

„Nie, čosi. Bola to veľká láska, zoznámili sa tu, Erik ešte nebol riaditeľom. Boli kolegami, jej otec vybudoval túto firmu. Že vraj to celé malo rýchly spád, hneď sa do seba zaľúbili. O chvíľu bola svadba a potom dieťa no a zvyšok vieš." Pokrčí plecom. „Smutný príbeh. Čo viem z rozprávania, nechcel tu už viac pracovať a ani sa mu nečudujem po tom všetkom, bola to tragédia. Miško nemal ani pol roka, ah toľké nešťastie. Jeho svokor mu však ponúkol miesto riaditeľa a on ostal. Odvtedy tu robí, ale čo ja viem, tak tento deň je pre neho najkritickejší."

„Ah bože." Posadím sa na jednu zo stoličiek. „Bože." Zopakujem. Pomaly mi to všetko začína dávať zmysel, až na Valentínu. „A kto je tá žena, čo sa stará o jeho syna? Predstavila sa mi ako Valentína."

„Jeho švagriná. Ona aj jeho brat mu pomáhajú najviac ako vedia."

„Ježiši." Rukami si prejdem po tvári a konečne mi do seba všetko zapadá. Valentína Fabianová je manželka jeho brata, preto to rovnaké priezvisko. A to, že som mu v piatok do tváre vymietla tie slová, že to má hovoriť manželke asi nebol tiež šťastný krok. Preto ma nazval bezcharakternou mrchou. Ach! Koľko nedorozumenia a to len kvôli nedostatku informácií. A to všetko len preto, že robím unáhlené závery.

„Si v poriadku? Vyzeráš nejaká bledá?"

„Uh, jasné," prikývnem. „V pohode, len ma to zarazilo. To je všetko." Postavím sa a už nemám žiadnu chuť na kávu. Žalúdok mám stiahnutý a panujú vo mne výčitky. Vylejem kávu do umývadla, ospravedlním sa Ani a odídem z kuchynky. Zanesiem si papiere na stôl a potom babám poviem, že sa necítim dobre a idem rovno za Tomášom na personálne, aby som si dala na zvyšok dňa voľno.

  ~ 

Nemohla som vás tak napínať tak tu máme vysvetlenie. Síce krátka, ale aspoň nejaká :)