𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK

PROLÓG| Sedem dní

25.08.1995, Ocean City, USA

Ako v to ráno ležala v úzkych čiernych šatách, ktoré zo skrine nemali byť nikdy vytiahnuté, na posteli a pozorovala biely strop, premýšľala nad chvíľou, kedy ho stretla po prvýkrát.  Po chvíli jej holé ramená začali zmáčať horúce vlasy a pomaly jej ničili jemné vlny, ktorých robením strávila značnú časť rána. Síce už mala sedieť v aute a prechádzať ulicami až na koniec mesta, jej telo nedokázalo len tak vstať a pokračovať v bytí. 

Vedela, že ešte ťažšie ako spomínať, bude zabudnúť. Otázkou však nakoniec ostáva, či jediné, čo skutočne chcela, bolo zabudnúť. Skutočne chcela zabudnúť na všetky chvíle, kedy sa jej díval do očí a skúmal každý kút jej duše? Skutočne chcela zabudnúť na jeho teplé dlane a pocit nekonečného bezpečia, ktorý jej poskytovali? Skutočne chcela zabudnúť na to, že vôbec bol?

No ak sa na to pozerala z hocijakého uhla, cítila, že má na svojich rukách jeho krv. Keby ho dokázala milovať stále rovnako, možno by teraz ležal vedľa nej a smial by sa z jej citlivosti. No ona ich lásku rozbila na milión kúskov, ktoré by nedokázalo zachrániť ani to najsilnejšie lepidlo na svete. 

Pomaly vstala a opäť vynechala pohľad na svoj odraz v zrkadle. Presne vedela, ako vyzerá. Vošla do kúpeľne a cez kohútik začala tiecť ľadová voda. Pritisla si ruky k sebe a o sekundu na to jej z tváre tiekli veľké kvapky vody. Zdvihla pohľad a síce sa od rána snažila tejto situácii predísť, predsa len sa na seba musela pozrieť. Bledá pokožka, vysušené pery, fialové kruhy pod očami, rozmazaná maskara a červené líca od toľkých slaných sĺz. 

Nakoniec zozbierala zvyšky svojej energie a z poličky po jej ľavej strane vzala rúž sýto červenej farby. Ostalo z neho akurát na posledný ťah po jej perách. Dodal jej potrebnú istotu, že je to ešte stále ona. Venovala si posledný krátky pohľad do zrkadla, prázdny obal od rúžu hodila do koša pri dverách a vyšla z izby. 

Z malej skrinky pri dverách zhrabla kľúče od auta a bez pozdravu vyšla z domu. Nasadla na rozžeravené, kožené kreslá a kľúče strčila do zapaľovania. Na malý moment sa čelom oprela o volant, no cítila, ako sa jej celé telo varí za živa. Otočila kľúčom a dupla na plyn. 

Míňajúc jeden dom za druhým sa dostala až na koniec mesta. Cintorín svätej Elizabeth. 

Pomaly vystúpila z auta a niekoľko sekúnd premýšľala, či sa nemá otočiť a pokračovať v pozorovaní stropu. No vedela, že mu potrebuje povedať posledné zbohom. Zavrela dvere a pomalými krokmi kráčala po štrkovej cestičke. Síce obrad už skončil, pri truhle ešte stále stálo niekoľko postáv. 

Oprela sa o mohutný strom a rozhodla sa čakať až do momentu, kedy sa na cintoríne ocitne sama. Pozorovala nebo, ktoré sa z minúty na minútu zatiahlo, až kým nebolo vidieť nič iné, ako čierňavu. Nebolo snáď jediného pohrebu, kedy by nepršalo. Bolo to niečo ako nepísané pravidlo, ktoré jej však teraz hralo do karát. Postavy, ktoré do toho momentu stáli blízko truhly, pred vidinou dažďa utiekli do malého kostola a tak sa jej naskytla dokonalá príležitosť. 

Neberúc ohľad na studené kvapky, stekajúce po jej odhalených ramenách, pomaly prikročila k truhle. Pohľad na jeho nehybné telo jej do očí nahnal nové slzy, ktoré už ani nevnímala. Ruku si priložila k ústam, aby umlčala vzlyky, ktoré sa jej drali von. Voľnou rukou sa oprela o kraj truhly, lebo cítila, že jej telo pomaly vypovedá službu. 

Ešte nikdy necítila toľko bolesti. Srdce sa jej lámalo na milión malých kúskov, o ktoré sa sama porezávala. Vzlyky si i napriek dlani priloženej k ústam našli cestu von. Zložila sa na kolená a nechala, nech emócie preberú kontrolu nad jej mysľou a telom. V tom momente na ničom už nezáležalo. 

Ostala sama. Už ani jeden z nich pri nej nebol. Pohľad uprela na malé písmenká, z ktorých sa spoza sĺz  vytvorilo slovo jej srdcu tak blízke. 

Thornton.

„Prepáč..." Bolo to to jediné, čo dokázala povedať, predtým ako jej zlyhal hlas. Hlavu si oprela o chladné drevo a čakala, kým tá tupá bolesť zmizne. Mohla by čakať i večnosť, aj tak s ňou ostane až do jej posledného výdychu.

„Storm?"

Pomaly zdvihla pohľad, ktorý jej padol na útlu postavu vypínajúcu sa nad jej schúleným telom, so strachom v očiach. Bez slova si kľakol vedľa nej a vzal si ju do náručia. Vyžarovalo z neho teplo a pokoj, presne ako od neho, no zároveň nebol ako on ani kúskom tela a mysle, i napriek tomu, že im žilami kolovala tá istá krv. Možno to ju k nemu tak tiahlo, ako k zakázanému ovociu. Začal sa s ňou kývať zo strany na stranu a naklonil sa k jej uchu. 

„Už som tu. Už som s tebou, moja drahá Storm."

. . .