𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK

37| Jedenásť dní

20.08.1995, Ocean City, USA

V ten deň sa nebo nad celým Ocean City zatiahlo a jeho obyvatelia nedokázali spozorovať nič iné, ako sivasté oblaky. Ulice boli pochmúrne a tiché, tak isto ako dom Thorntonovcov. Douglas ležal vo svojej izbe, s pohľadom zapichnutým do stropu, zatiaľ čo Fitzgerald v rukách držal Veľkého Gatsbyho a už po niekoľkýkrát čítal tie isté stránky. Ani jeden z nich nedokázal z hlavy dostať obraz čiernovlasej dievčiny, neustále rozprávajúcej o hviezdach, ktorá im otočila celý život hore nohami.

A predsa ani jeden o ňu nebojoval.

Ako prvý z postele vstal Fitzgerald. Cez ramená si prehodil zelenú košeľu, ktorá sa zhodovala s farbou auta, s ktorým vzal Storm po prvýkrát na ich miestečko. Knihu nechal ležať na posteli a potichu vyšiel z izby.

Zhodou okolností o tom istom čase potichu vychádzal z izby i Douglas. Už celé dni spolu neprehovorili, preto bolo stretnutie pri vykrádaní sa z domu trápne. Douglas mal namierené k šéfovi, dúfajúc, že bude mať možnosť svoj dlh splatiť i inak. Nečakal však, že ho v ceste zarazí práve jeho mladší brat.

„Ehm... Beriem si auto, potrebuješ zviezť?" Fitzgerald nemal náladu na ich neprestávajúci bratský boj. Vždy patril medzi tých, ktorý sa svoje spory snažili vyriešiť čo najskôr. A zdieľanie auta mu prišlo ako dokonalé ospravedlnenie.

„Jasné. To bude super."

Motor reagoval až na štvrtýkrát, čo bolo možno považovať za znak osudu. No tie si predsa nikdy nikto nevšíma, všakže? „Kam máš namierené, D?"

„Tam, kam vždy. Ty?"

„Ja... Ja za S..."

„Pokojne môžeš jej meno vysloviť. V podstate som hneď vedel, že pre ňu nie som správna partia. Zato ty... Len na ňu dávaj pozor, braček, dobre?"

Fitzgerald presvedčivo prikývol, presviedčajúc seba i brata. Dúfal, že mu Storm dá druhú šancu po tom, čo ju v ten večer opustil. No nedokázal pochopiť, prečo by mu klamala... No tá lásku, ktorú k nej prechovával, nedokázalo odradiť žiadne klamstvo. Stále bude taká úprimná a silná.

„Bude to len desať minút, braček. Hneď som späť."

Fitzgerald v tom aute už osamel toľkokrát, že si už i zvykol. Oprel si hlavu o koženú opierku a snažil sa prísť na tie správne slová, s ktorými pôjde za Storm. Nezaslúži si zbytočné sladké reči. Potrebovala niekoho, kto jej lásku bude preukazovať. A Fitzgerald dokázal premýšľať jedine nad jedným predmetom, ktorý jej jeho nekonečnú lásku dokáže.

V tom ticho preťal výstrel. Fitzgeraldovo srdce vynechalo zopár úderov, no ihneď, bez riadneho premyslenia, vystúpil z auta. O niekoľko sekúnd z domu vybehol Douglas, ukazujúc bratovi, nech sa ihneď vráti do bezpečia auta. Za ním sa vynorili Fitzgeraldovi už dávno známi chlapi, ktorý nevyzerali, že by ten deň bol ich najlepší. Ako posledný vyšiel šéf, ktorý v ruke držal nabitú zbraň, ktorú neustále mieril na Douglasovu hruď.

Douglas sa nebál. Hrdo stál pred hlavňou, ktorá mu mierila priamo na srdce. Vedel, že ten deň raz príde. Pripravoval sa na neho od prvého momentu, čo vstúpil do sveta temnoty. „Tak už to ukončime, Daniel. Poslúž si."

„Nie! Určite sa to dá vyriešiť i inak, prosím vás." Fitzgerald nerozmýšľal triezvo, pričom mu žilami nekolovala ani kvapka alkoholu. Pohľad na brata, stojaceho pred bránami smrti, ho pripravil o všetok zdravý rozum.

„Ste veľmi zlatý. Jeden serie na všetko okolo seba, zatiaľ čo ten druhý by i guľku schytal. Asi uhádnete sami, ktorý je ktorý. Ale môžem vám trochu pomôcť." Hlaveň pištole sa z Douglasovej hrude premiestnila na Fitzgeraldovu.

Srdce mu opäť vynechalo zopár úderov a mal pocit, že kyslíka je čoraz menej. Douglas sa ihneď postavil pred brata, s roztvorenou náručou. „Daniel, nechaj ho ísť. Toto sú moje sračky, nie jeho."

„Fajn, nech okamžite odíde. Ak niekomu niečo povie, nájdem si ho a druhú guľku použijem na neho."

Douglas sa v rýchlosti otočil na brata, ktorý na neho vystrašene hľadel. „Okamžite vypadni, braček. Mám ťa rád, ale toto sú moje sračky. Nejako sa z toho dostanem. Bež domov."

Fitzgerald síce chcel namietať, ale vedel, že bratovi pomôže jedine tak, ak odtiaľ vypadne. Dúfal, že toto bude ďalší problém, z ktorého sa hravo dostane, ako všetky tie školské bitky, keď boli ešte malí.

Avšak v momente, kedy sa Douglas Thornton otočil, aby čelil následkom za svoje činy, guľka prešla priamo cez jeho vrstvy oblečenia i kožu, priamo do hrude. Bezvládne padol na zem, pričom sa mu pod telom tvorila kaluž sýto červenej krvi. Než sa Fitzgerald stihol spamätať, pred bielym domom ostali len oni dvaja.

Okamžite si k nemu kľakol, vyzliekol si košeľu a celou silou ju pritláčal na ranu. Zelená farba sa ihneď stratila a nahradila ju len červená. Podoprel bratovi hlavu rukou, zatiaľ čo sa ho snažil zachovávať pri vedomí.

„B... Braček. Po...Pozdravuj mamu a odkáž jej, že... že ju milujem. A d...dávaj pozor na Storm. M...Mám ťa rád."

„Nie, nie, neumieraj. Je to moja chyba... Prosím, ostaň tu so mnou, Douglas."

„Pre teba by som umrel hocikedy, b...braček. Hocikedy."