𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK

10| Šesťdesiat dní

03.07.1995, Ocean City, USA

Síce Fitzgerald žil väčšinu svojho života v New Yorku, ktorý nikdy nespí, ešte v živote nevidel večierok ako ten, ktorý organizoval jeho starší brat. Ľudia stáli až na ulici a telá sa im hýbali do rytmu hudby, ktorú istotne počul každý jeden sused, no ani jeden sa neodvážil namietať proti hluku. Pohybom ruky si napravil košeľu s palmovými listami a síce v tom dome býval, vošiel dnu ako cudzinec. Čerstvý vzduch, ktorý pociťoval vonku, v momente zmizol a dýchanie sa zdalo byť nemožné. Pohľadom sa snažil vyhľadať brata, no po jeho postave nebolo ani chýru, ani slychu.

„Nevidela si, prosím ťa, Douglasa?" Vysoká ryšavka, ktorej bola otázka položená, sa so zamračeným výrazom otočila na Fitgeralda a obočie jej vyletelo do stredu čela.

„Nepoznám žiadneho Douglasa, hlupák. Tu máš, daj si pivo a daj pokoj." Do ruky mu vtisla poloprázdny červený pohár, ktorý položil na prvý stôl, ktorý uvidel. Po pár sekundách pokus zopakoval na jedincovi, ktorý sa podobal na jeho brata a tak si myslel, že by ho mohol poznať.

Jemne mu poklopkal po pleci, na čo sa ocitli zoči voči. Fitzgerald nasucho prehltol a slová sa mu z úst tisli len veľmi ťažko. „Nevieš, kde je Douglas?"

„Kamoško, v tomto meste žiaden Douglas nežije. Stratil si sa?"

Zmätene ho nechal stáť v strede provizórneho parketu. Jeho brat to tu celé organizoval a nik ho vlastne nepozná. Po jeho ľavici spozoroval malý stolík, na ktorý sa bez rozmyslenia postavil. Bol si vedomý faktu, že cez hlasnú hudbu ho bude ledva počuť, ale za pokus to predsa len stálo. „Nevidel niekto Douglasa?"

Všetky pohľady sa upreli na jeho útlu postavu a miestnosťou sa rozľahol hlasný smiech, ktorý prehlušil i hudbu. Pomaly začínal pochybovať, či je vôbec v správnom dome a tak radšej zo stolíka zliezol a snažil sa prebojovať k dverám, ktoré ho delili od dýchateľného vzduchu.

„Fitz! Hej!" Mohutné paže ho chytili okolo zápästia a ťahali ho rýchlosťou blesku od všetkých zvedavých pohľadov. Bez toho, aby si to uvedomil, sa ocitol v izbe jeho brata, ktorý na neho hľadel s vražedným pohľadom v očiach. „Čo to, kurva, robíš?"

„Všade som ťa hľadal, ale očividne ťa tu vlastne nikto nepozná!"

„Nikto totižto nevie, že sa volám Douglas, ty idiot! Ostaň tu a radšej buď už ticho. Idem upratovať neporiadok, ktorý si narobil." S tichým idiot Fitzgerald v izbe osamel. Chrbtom sa zvalil na pohodlnú posteľ svojho brata a pohľadom skúmal sneho-biely strop. Izba bola jednoduchá, presne ako Douglas. Nevidel žiadne fotky, knihy, spomienkové predmety, nič, čo by dokazovalo, že tu naozaj žije.

Chuť vrátiť sa na večierok ho veľmi rýchlo prešla a tak ostal ležať na čiernych perinách. Po niekoľkých minútach, ktoré sa zdali ako celé hodiny, sa dvere konečne otvorili, no v zápätí sa i rýchlo zavreli. Útla postava kráčajúca k posteli však nevyzerala ako Douglas.

„Tak tu si. Všade som ťa hľadala." Fitzgerald nevidel osobe do tváre, no vedel, že by tu asi práve teraz nemal byť. Z úst sa mu však nevydralo ani jediné slovo, ktoré by osobu zastavilo od prilepenia pier k tým jeho. Horúčava sálajúca z pier cudzinca sa mu rozliala telom a pripravila ho o všetok zdravý rozum. Po chvíli sa odtiahol. „J...Ja..."

„Preboha! Preboha, preboha, preboha... Ty nie si Ryder, všakže? Preboha... Ospravedlňujem sa. Preboha... Och, mohol by si o tomto pomlčať? Ja... Preboha!" Fitzgerald nezvládal rátať, koľkokrát sa z miesta vedľa neho ozvalo slovo preboha. Osoba ihneď vstala z postele a bez ďalšieho slova odišla z izby.

Fitzgerald ešte niekoľko sekúnd spracovával udalosti posledných minút. A síce cudzincovi do tváre nevidel, mal tušenie, že sa nevideli prvýkrát.