01.07.1995, Ocean City, USA
„Naozaj tu musím ostať celé leto?"
Osemnásť ročný Fitzgerald Thornton, ktorého gaštanové vlasy jemne viali v letnom vánku, pohľadom skúmal dom svojho biologického otca, ktorý sa podobal sa všetkým tým, popri ktorých prechádzali cestou sem.
Keď ani po dvoch minútach čakania odpoveď neprišla, pomaly otvoril dvere a podrážkou pravej nohy sa dotkol suchej trávy. Slnko mu vpálilo rovno do tváre, v dôsledku čoho sa mu na čele vytvorili malé kvapky potu a tenké tielko sa mu celkom nalepilo na hruď. Mal pocit, ako keby ho svet varil za živa.
Do rúk vzal poloprázdnu športovú tašku, keďže veci, ktoré vlastnil, by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Obrátil sa na mamu, ktorej výraz neprezrádzal zbytočne veľa emócii. No i tak si ho po niekoľkých sekundách vtiahla do vrúcneho, materinského objatia. „Uži si leto, hej? Občas zavolaj a pozdravuj brata. Ľúbime ťa."
Hravo mu postrapatila vlasy a Frank, mamin snúbenec, mu na poslednú chvíľu do rúk strčil zopár zelených bankoviek. „Keby ti ten parchant náhodou nechcel nič dať."
Fitzgerald nakoniec, po nádychu a výdychu, podišiel k bielym dverám, ktoré by istotne potrebovali novú vrstvu farby, a zaklopal presne trikrát. Pred rozvodom ich rodičov si takto s bratom klopali na stenu, keď potrebovali pomoc toho druhého. Po niekoľkých minútach státia na pálivom slnku sa dvere konečne otvorili.
Nastalo ťaživé ticho, ktoré prerušil až Fitzgeraldov tichý hlas. „Douglas."
„Fitzgerald."
JE LEEST
𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK
Kort verhaalV rádiu hrala Madonna už desiatykrát za sebou, teplomer nestačil na horúčavu, ktorá vonku vládla a v kalendári svietil dátum 1995. Malo to byť to najteplejšie a najlepšie leto, aké Ocean City kedy zažilo. Minimálne Storm ho plánovala využiť najviac...
