12.07.1995, Ocean City, USA
Nočný beh bola jedna z vecí, ktorú si na Ocean City Fitzgerald zamiloval. V New Yorku bol problém ledva chodiť, nie to ešte behať. Tu však boli ulice prázdne a všade okolo neho bolo krásne ticho. Teda až do momentu, kedy na obrubníku niekoľko metrov od jeho domu nezačul tiché vzlyky, vychádzajúce z útlej postavy.
Podišiel bližšie, uisťujúc sa, že postava sediaca na obrubníku nič nepotrebuje. „Všetko v poriadku?"
Až v momente, keď tieto tri slová opustili jeho ústa pochopil, že vzlyky rozhodne nie sú znakom duševnej pohody. Postava však len pokrčila plecami a chrbtami rúk si zotrela už zaschnuté slzy.
Storm nikdy neprejavovala svoje city verejne. Vybudovala si charakter ľadovej kráľovnej. Bol to však len ochranný mechanizmus. Čím ste otvorenejší, tím majú ľudia väčšiu šancu vám ublížiť. A to ona nemohla dovoliť. „V...Všetko je v poriadku. Ďakujem za opýtanie."
A síce Fitzgerald by už najradšej ležal vo voňavých perinách, miesto toho sa zložil na horúci obrubník. Slnko zapadlo už pred niekoľkými hodinami, to teplota šplhajúca sa nad tridsať neopustila ani len betón. „Milujem pozorovať nebo. Vedela si, že keď sa pozeráš na hviezdy, pozeráš sa ako keby do minulosti?"
V tom momente Storm onemela. Celkom presne si pamätala na posledný júnový deň, kedy s Ryderom ležali na deke pod holým nebom a ona mu tieto slová pošepkala. Nechápal tomu. Nechápal jej.
A síce ani jeden z nich nepoznal identitu toho druhého, v tú noc do seba všetko zapadlo. Ako to najkrajšie puzzle, aké ste kedy videli.
YOU ARE READING
𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK
Short StoryV rádiu hrala Madonna už desiatykrát za sebou, teplomer nestačil na horúčavu, ktorá vonku vládla a v kalendári svietil dátum 1995. Malo to byť to najteplejšie a najlepšie leto, aké Ocean City kedy zažilo. Minimálne Storm ho plánovala využiť najviac...
