19.07.1995, Ocean City, USA
„Dnes potrebujem len, aby si ostal ticho v aute a keď vyjdem von, naštartuješ a čo najrýchlejšie odídeme. Chápeš?" Tón hlasu, ktorým Douglas rozdával inštrukcie, naháňali Fitzgeraldovi husiu kožu po celom tele. Bez zbytočných komentárov naštartoval motor a po starej, známej asfaltovej ceste zamieril na koniec mesta. Zastal pred malým, bielym domom, z ktorého sa ozývala hlasná hudba na všetky svetové strany.
Douglas bez slova vystúpil a stratil sa v útrobách domu. Fitzgerald nechal bežať motor, keďže netušil, čo presne sa bude diať po tom, čo Douglas vyjde von. A síce sa nechcel starať do aktivít jeho staršieho brata, robil mu starosti. Predsa len, je to jeho rodina. A o tú sa musíme starať, nech sa deje, čo sa deje.
Z premýšľania nad jeho starším bratom ho vyrušilo tichá melódia, vychádzajúca z telefónu ležiaceho na sedadle spolujazdca. Ihneď ho vzal do rúk a po prečítaní piatich malých písmen, sa mu na perách objavil široký úsmev. „Ahoj, Fitz! Dnes to teda platí?"
„Dnes? Och, my sme dnes mali ísť von, všakže?"
„Áno. Vravel si, že si niečo naplánoval, tak som sa len chcela uistiť, že či to platí..."
Neostávalo mu nič iné, ako si nahnevane buchnúť hlavu o volant, ktorý našťastie ostal potichu. Z rôznych dôvodov, ktorými bol dvojmetrový, problémy vyrábajúci jedinec, mu stretnutie so Storm vypadlo z hlavy. „Jasné, večer to teda platí! Pripomenieš mi, prosím, kedy som ti to niečo naplánované sľúbil?"
„O siedmej máš prísť pre mňa. Už je ti všetko jasné?"
„Samozrejme. Už len zistiť, čo som naplánoval."
YOU ARE READING
𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK
Short StoryV rádiu hrala Madonna už desiatykrát za sebou, teplomer nestačil na horúčavu, ktorá vonku vládla a v kalendári svietil dátum 1995. Malo to byť to najteplejšie a najlepšie leto, aké Ocean City kedy zažilo. Minimálne Storm ho plánovala využiť najviac...
