05.08.1995, Ocean City, USA
„Ešte stále sa mi neozvala. Včera som jej volala trikrát. Čo keď sa jej niečo stalo?"
„Upokoj sa, Storm. Istotne len potrebuje istý čas sama, aby tú informáciu vnútorne prijala. Ty by si tiež nechcela nikoho vidieť, keby sa ti rozpadne sen na milión kúskov."
„Prečo si vždy taký múdry, Fitzgerald Thornton? Zaslúžil by si si veľkú odmenu..."
„Moja odmena si ty, Storm. Viacej nepotrebujem."
V tomto momente si už ani jeden nevedel predstaviť, aké to bude, keď sa rozlúčia. Bolo to ich najkrajšie leto, ale iba kvôli prítomnosti toho druhého. A i keď jej nechcel prezradiť, na akú univerzitu na jeseň nastupuje, cítila, že toto nie je poslednýkrát, čo sa ich životy pretnú.
Z jasného neba sa v priebehu sekundy stala nekončiaca sa čierňava, čo faktu, že boli ďaleko od hocakej civilizácie, veľmi nepomáhalo. Opäť ležali v strede lúky, z ktorej si spravili svoje súkromné miestečko, pričom ich ani sivé oblaky neprinútili pohnúť sa z náruče toho druhého.
Storm sa naklonila bližšie k jeho tvári, pričom ich od seba nedelil ani centimeter voľného priestoru. Ešte nikdy k nikomu necítila takéto silné emócie, ako práve k Fitzgeraldovi. Chytila ho za krk a i ten úzky priestor zmenšila a prilepila sa na jeho pery. Fitzgerald bozk ihneď opätoval. Uväznil Storm pod svojim telom, pričom sa od jej pier nedokázal odtrhnúť.
Pomaly mu pretiahla tričko cez hlavu, i napriek faktu, že neďaleko od nich oblohu preťal blesk. Storm sa pomaly odtiahla a zahľadela sa na Fitzgeraldovu červenú tvár. Nikdy úplne nerozmýšľala nad jej slovami, no v tej chvíli vedela, že tieto dve slová nebude ľutovať nikdy.
„Milujem ťa, Fitzgerald Thornton."
„Milujem ťa, Storm Brooke."
YOU ARE READING
𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK
Short StoryV rádiu hrala Madonna už desiatykrát za sebou, teplomer nestačil na horúčavu, ktorá vonku vládla a v kalendári svietil dátum 1995. Malo to byť to najteplejšie a najlepšie leto, aké Ocean City kedy zažilo. Minimálne Storm ho plánovala využiť najviac...
