𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SK

13| Pädesiattri dní

09.07.1995, Ocean City, USA

Jedna z vecí, ktorú sa Fitzgerald za leto 1995 naučil bola, že na kľúče od auta si treba dávať skoro taký istý pozor, ako na ostré predmety. A rozhodne by sa nemali dávať do ruky ľudom ako je Douglas. A práve vďaka tomu mu na hrudi svietila zeleno-fialová modrina. „Vstávaj, potrebujem odvoz."

Douglas stál nad jeho ležiacou postavou a netrpezlivo ho prepaľoval pohľadom. Fitzgerald si dlaňou hladil hruď, na ktorej pred niekoľkými sekundami pristáli kovové kľúče od auta. „Nevieš sa odviezť sám?"

„Pil som. Vstávaj už."

Fitzgerald úkosom pozrel na budík, stojaci na nočnom stolíku, ktorý ukazoval niečo po desiatej ráno. „Je len desať a ty si už pil?"

„Nestaraj sa a šoféruj." Po vykročení z domu zamierili k lesklému, čiernemu autu, ktoré bolo zaparkované na chodníku. Fitzgerald si sadol na sedadlo šoféra a bol rád, že ho Frank donútil spraviť si vodičský preukaz. Nemyslel si však, že sa z neho stane osobný šofér jeho brata. 

„Nepovedal si, kam ideme."

„Vkuse máš tak veľa otázok?" Na chvíľu sa odmlčal, ale bez informácie, ktorú Fitzgerald potreboval, by sa ďaleko nedostali. „Bradley Road."

Naštartoval motor a vyrazil po horúcom asfalte na koniec mesta. Otázky, ktoré chcel bratovi položiť, si radšej nechal pre seba a tak v aute zavládlo ťaživé ticho. Rádio ostalo nedotknuté, pretože nevedel, čím brata nahnevá a čím nie. 

Bratove pokyny ich zaviedli až k malému, bielemu domčeku na konci mesta. Zvnútra sa ozýval hluk a vyzeralo to presne ako miesto, o ktorom vám mama rozpráva, že sa mu máte vyhýbať. A Fitzgerald to ani nemal v pláne porúšať.

„Potrebujem, aby si išiel so mnou dnu a trochu tých ľudí vnútri zabavil."

„V žiadnom prípade, Douglas." Fitzgerald nad svojou odpoveďou nepremýšľal ani len sekundu. Zúrivo krútil hlavou a mal najväčšiu chuť sa otočiť a vrátiť sa domov. 

Douglas sa zhlboka nadýchol a z úst mu vyšlo slovo, ktoré mu bolo asi tak vzdialené ako úspešná budúcnosť. „Prosím?"