21| Štyridsaťosem dní

57 24 0
                                    

14.07.1995, Ocean City, USA 

Teplota, ktorá i napriek pokročilému času, neklesla ani o stupeň, pomaly topila červené sedačky, na ktorých nervózne sedel Fitzgerald. Pohľad mal zapichnutý do kytice žltých tulipánov. Ešte stále nedokázal samému sebe odpovedať na otázku, či chlapci ešte stále kupujú dievčatám kvety. Mnoho otázok však ostáva nezodpovedaných.

„Prepáč, že meškám, ale nevedela som naštartovať auto."  Po príchode Storm žlté tulipány stratili Fitzgeraldovu všetku pozornosť. Tá sa obrátila na tvár Storm, ktorá v dôsledku zapadajúceho slnka za oknom, žiarila. V rýchlosti pokrútil hlavou a do rúk vzal kyticu tulipánov. Výraz na Storminej tvári ho nakoniec presvedčil, že niet krajšieho daru, ako kvety.

„Och, tie sú krásne! Milujem tulipány. Ďakujem, Fitzgerald."

Stále neschopný jedinej zrozumiteľnej myšlienky, ktorú by dokázal sformulovať do slov, si sadol oproti Storm, ktorá neustále obdivovala kyticu pred jej očami. „Vyzeráš dnes nádherne, Storm."

Dôvodom horúčavy, ktorá sa jej rozniesla celým telom, neboli ani len jeho pohľady. Bol to pocit, že ju vníma ako celistvý obraz. Nepozerá sa na ňu iba skrz jej telo, vlasy, tvár, ale vníma ju celú. A to ešte s nikým nezažila. „Ďakujem! Ty dnes tiež nevyzeráš najhoršie."

„Za týmto bola hodinová príprava, nebudem ti klamať. A moja izba práve vyzerá ako tank, takže dúfam, že otec nebude podnikať túru po dome."

„Moja mama je už zvyknutá. I keď som dievča a očakáva sa odo mňa, že bude poriadna, nejak mi to už osemnásť rokov nevychádza. Musím povedať, že som ťa tu ešte nikdy nevidela."

„Po tom, ako sa moji rodičia rozviedli, som sa spolu s mamou odsťahoval do New Yorku. Chodím sem každé leto na dva mesiace za otcom a bratom. I keď toto je asi posledné leto, čo tu trávim."

„Tak to sa postarám, aby si naň nikdy nezabudol."

𝐒𝐔𝐌𝐌𝐄𝐑 𝐎𝐅 '𝟗𝟓 /SKWhere stories live. Discover now