Morské tajomstvo✔

31. Kapitola - Súš 2

Mala som výbornú náladu. Gabriel nás dokázal prepašovať z kráľovstva, zopár strážcov poslal domov a prikázal im, aby neklebetili, no nik nás nezastavil. Mala som priam na dosah vytúženú slobodu. Už som si predstavovala ako sa budem vítať so Samuelom a ospravedlňovať sa rodičom za to, že som bola taká pochabá. Priam som žiarila šťastím a on márne veril tomu, že to bolo preto, pretože som si tak užívala predstavu, že mu ukážem môj svet poslušne sa s ním vrátim do toho jeho. Bola som pripravená aj Gabrielovi zlomiť srdce, len aby som sa nemusela vrátiť do mora.

„Bianka! Stoj! Plávaš rýchlo. Mohli by sme však spomaliť, pretože sa nemusíme až tak veľmi ponáhľať. Máme pred sebou predsa celú noc!" pripomenul mi. Príliš nerada som zastala a pozrela som sa na Gabriela, ktorý ma pobavený sledoval. On nemohol chápať to nutkanie, ktoré som cítila, keď som sa vzďaľovala od jeho kráľovstva. Nemohla som sa však prezradiť.

„Chcel si ísť predsa na súš!" pripomenula som mu a prstom som mu naznačila smerom hore. Okolo mňa plávali maličké ryby, ktoré si nás občas prezerali, avšak báli sa nám dotknúť. Gabriel ku mne priplával a chytil ma za ruku. Rozvíril pri tom vodu. Srdce sa mi šialene rozbúchalo a zostalo mi teplejšie.

„Ešte som ti chcel niečo ukázať," zašepkal. Náhle mi jeho ruka spočinula na boku. Priam ma jeho dotyk popálil. Aspoň na pár sekúnd som zabudla na to, že ma tam hore čaká rodina. Fajn, predsa ešte chvíľku som si to tu mohla prezrieť. Vedela som, že po úteku sa pod vodu už nikdy nevrátim. Bolo by to príliš riskantné a nemusela by som to prežiť. Gabriel bol možno posledný mužský muž, ktorého som sa mohla dotýkať, byť pri ňom a plávať spolu s ním v širokom a nekonečnom mori.

Plakala by som, keby som mohla. Našťastie, že mi nemohli po tvári tiecť slzy, ktoré by si mohol princ všimnúť. Len som sa usmiala a prikývla som. Tiež som si položila na neho ruku, aby sme sa spoločne vznášali.

Gabriel zapískal. Najskôr raz – celkom krátko. Následne dvakrát a na tretí raz zapískal naozaj hlasno dlho. O čo mu išlo? Nič som nepočula. „Možno spia, lenže nikdy nespia tak hlboko ako my. Je to zarážajúce, avšak aj keď to sú morské živočíchy, tak by sa mohli utopiť a musia sa nadychovať nad hladinou," vysvetľoval mi niečo čomu som nechápala.

Teda pokým som nezapočula zvuky ako niečo väčšie ku nám pláva. Gabriel ich uvidel skôr ako ja. Pevne ma držal za ruku a nútil ma plávať vyššie. Videla som pred sebou delfíny. Boli ďaleko, no už som mohla vnímať ich jedinečnosť. Boli to úžasné stvorenia, ktoré som poznala len z kníh. Gabriel sa nahlas zasmial a neprestal ma ťahať smerom k ním. Srdce mi bilo o sto šesť a netrvalo mi dlho, aby som sa naladila na jeho notu.

Rýchlo sme sa k ním dostali a oni začali plávať okolo mňa a jemne do mňa narážať. „Bianka, zoznám sa s ..." čakala som meno, lenže nijaké neprišlo. Bol to len zvláštny piskľavý zvuk, ktorý delfín započul a hneď zamieril k princovi. Gabriel si na neho položil ruku a hladkal ho. Ku mne prišiel druhý a obtrel sa mi o ruky. „Chyť sa!" prikázal mi princ. Dotkla som sa delfínovej plutvy. Nedržala som ju však prisilno, aby som ho nezranila.

Neplávali tak rýchlo ako my, avšak musela som uznať, že to bola zábava, na ktorú nikdy nezabudnem a o ktorej raz poviem mame, keď sa prestane na mňa hnevať.

Gabriel sa rozprával so svojím delfínom zvukmi, ktorými som nerozumela. Došlo mi, že pozná zvláštny jazyk, ktorý medzi sebou tieto krásne ryby používali. Nechala som sa ťahať a užívať si vodu, ktorá sa okolo mňa vírila.

„Pusti!" zavelil mi princ. Pustila som sa a zostala som s ním pod vodou. Delfíny nám predviedli skok. „Musia dýchať." Vlasy nám viali okolo nás a priam sa prepletávali.