Morské tajomstvo✔

23. Kapitola - Zrada

AVRILIA

Keď sa malá morská panna zobudila, tak jej od strachu poskočilo srdce. Ležala v niečom mäkkom a nad ňou bol strop. Rýchlo sa posadila a všimla si, že miesto chvostu má ľudské nohy. Čo jej to spravili? Odniesli ju preč z mora. Cítila volanie vody, ktoré ju lákalo, aby okamžite z tadeto vypadla. Lenže, keď sa pozrela pred seba, uvidela veľmi dobre známu tvár, ktorá sa na ňu nervózne pozerala. Týčil sa pred ňou princ Samuel, ktorý očividne nevedel, čo jej má povedať.

Zrada! Zahučala na neho žalostný pazvuk, ktorý jej trhal srdce. Toto neočakávala. Ako mohol?

Vrhla sa na zem dole z postele a padla na chladnú dlážku. Samuel ku nej zaraz pribehol a snažil sa jej pomôcť. „Avrilia, pustíme ťa, len moja mama sa chce s tebou porozprávať," začal jej vysvetľovať, lenže ona ho odmietala počúvať. Už sa na neho ani nepozrie a rozhodne mu nepovie jediné slovo. Ľudské hnusné stvorenia! Bola tiež hlupaňou za to, že pomáhala Biane. Zradili ju len kvôli tomu, že verila v niečo iné – v dobré ľudské srdce princa, ktorý voňal ako more.

Zasyčala na neho a vlasmi ho chcela švacnúť. On, ale ako keby očakával, že sa niečo také stane, sa vyhol jej útoku a poriadne ju schmatol. „Som rovnaký ako ty! Mne nemôžeš ublížiť. Tiež mám v krvi more," šepkal a pozeral sa na ňu. Ešte nikdy nebola pri ňom tak blízko. Ležala na tej studenej dlážke, nemohla sa čo i len pohnúť a on jej držal obe ruky. Nakláňal sa nad ňou dýchal jej na tvár. „Povedz niečo. Hocičo! Musíš sa len upokojiť, zavolám mamu, ona sa ťa niečo spýta a potom ťa znova pustíme do mora. Odpusť mi to, Avrilia, lenže rodičia na tom trvali." V tej chvíli ho neznášala za tie jeho krásne oči. Nenávidela aj samú seba za to, že sa nechala hlúpo oklamať. Bola v nebezpečenstve. Oklamal ju raz, oklame ju znova. Nemienila sa s týmito potvorami rozprávať.

„Samuel, prosím ťa, pusti ju," ozval sa nečakane ženský hlas. Avrilia potočila hlavou a zbadala ženu, ktorá ju vo vode napadla. Musela to byť ich matka. Princ ju automaticky pustil a nechal jej priestor. Sám sa posadil ďalej na dlážku a pozorne ju sledoval. Vedela, že bol pripravený zakročiť, keby sa opäť chcela brániť. No mala šancu? Pred ňou na nohách stála žena, ktorá bola rovnaká ako ona. Ako to dokázala? Pozrela sa na vlastné nohy, ktoré jej prišli tak strašne neužitočné. Pokúsila sa na ne postaviť, avšak nedokázala to.

Žena sa ku nej začala blížiť. Veľmi pomaly a opatrne. Veľmi dobre hádala, že bola vydesená. „Avrilia, ja som Madison. Som matka Bianky, ktorú tvoja vládkyňa drží vo väzení," predstavila sa jej, lenže to bolo zbytočné. Matka by svoju dcéru nemohla zaprieť, príliš sa podobali. Zavrčala na ňu a odhalila ostré zuby. Chcela, aby sa neznáma zradkyňa k nej už viac neopovážila priblížiť.

„Pusťte ma. Okamžite! Na toto nemáte právo," prehovorila chrapľavým tvrdým hlasom. Nezostalo v nej nič z očarujúcej podoby, ktorú ukazovala princovi. Bola len dravá šelma, ktorá sa bránila. Madison spravila krok vzad a pomaly si kľakla na kolená.

„Som ako ty. Tiež som morská panna, ktorá celé roky žila v mori, pokým som si nevybrala súš. Nie si tu preto, aby som ti ublížila alebo ťa nebodaj uniesla z tvojho domova. Tiež som si prežila odlúčenie od mora a veľmi som trepla. Potrebujem len tvoju pomoc," začala. Avrilia kývla, pretože nemala inakšiu možnosť. Musela si vypočuť ženu, ktorá pred ňou kľačala na kolenách. „Môj syn povedal, že si veľmi múdra a krásna..." snažila sa ju potešiť, lenže Avrilia automaticky znova vycerila zuby. Už nechcela počuť o podlom princovi. Už nikdy nehodlala urobiť takú hlúpu chybu a nechať sa opantať človekom.

„Preskočte zbytočnosti. Čo odo mňa chcete, aby som sa mohla vrátiť domov?" zašepkala a prižmúrila oči. Hľadala možnosť, ako sa z tadeto dostať. Bola zatvorená v miestnosti. Za sebou však vnímala vibrácie, ktoré vydávalo zo seba more. Nebola ďaleko. Musela byť v domčeku na pláži. Stačilo by, aby ich nejako šikovne zneškodnila a možno by sa dokázala preplaziť späť do vody. Nikto by sa nemusel dozvedieť, že takto veľmi chybovala.

„Pustím ťa hneď teraz do mora, ak ma zoberieš do tvojho kráľovstva. Potrebujem sa porozprávať s tvojou pani," začala Madison, avšak Avrilia sa nahlas rozosmiala. Vysmievala sa jej do tváre a bola potešená z toho, že to môže urobiť. Madison bola podľa nej šialená! Očividne nezostalo v nej nič z morskej panny, pretože inak by niečo takéto od nej nikdy nežiadala.

„Nikdy. To tu radšej zomriem na vysušenie," odpovedala jej pevným hlasom a prestala sa smiať. Samuel sa postavil na nohy a zmätene sa na ne pozeral. Madison to musela očakávať, pretože len pokojne prikývla. Nevadil jej ani výsmech malej morskej panny. Videla sa v nej? Isto musela. Pozerala sa na ňu skleneným pohľadom. Avrilia priam mohla vidieť, ako sa snaží rýchlo uvažovať.

„Nechcem ohroziť tvoju pani, chcem späť len svoje dieťa," snažila sa jej to vysvetliť, avšak Avrilia bola nekompromisná.

„Ešte raz – nikdy!" odpovedala znova pevným hlasom. Nepotrebovala ani chvíľku na to, aby si to rozmyslela. Nič ju nedonúti k tomu, aby priviedla zradkyňu do jej kráľovstva k jej sestrám, keď vôbec netušila, čo by mohla vykonať. Už ju predsa vytiahla z mora a prinútila ju premeniť sa na človeka s nohami.

„Čím by som ťa mohla presvedčiť? Som matka, Avrilia. Sama máš matku, či? Viem, že my morské panny sme oddané moru a našej pani, rodina pre nás príliš veľa neznamená. Teda vlastne sa radi hráme na to, že nemáme srdce a nepoznáme lásku. Je to klamstvo..." Naozaj išla na ňu s takouto taktikou?

„Ja nie som ako moje ostatné sestry. Priznávam, že milujem a cítim. A najviac na celom svete milujem moju pani – preto ťa za ňou nezavediem. Nezaujíma ma tvoja dcéra. Pokašlali ste si to sami. Mali ste ma nechať na pokoji a poslať jej odkaz. Takto ste ju nechali samú v cele s inými morskými pannami, ktoré ju neznášajú. Ja jediná som ju držala pri zmysloch a dodávala som jej nádej. Trpko som sa mýlila. Mala som ju nechať hniť zaživa alebo zdochnúť od hladu." Každé jedno slovo myslela smrteľne vážne. Pocítila po prvýkrát sklamanie, ktoré ju pohlcovalo.

Madison musela pochopiť, že s ňou nepohne. Pretože sa prestala usmievať a začala sa mračiť. Avriliu vydesila táto náhla zmena. Videla v jej očiach rovnakú neľútosť. Predsa bola tiež morská panna, ktorá sa vedela hrať na to, že nemá srdce. Náhle Madison k nej pristúpila a pevne ju uchopila za časť vlasov. Potiahla jej hlavu a vytrhla jej zopár pramienkov. Avrilia zhúkla od bolesti.

„To s tým mučením som predtým nemyslela vážne. Zničím ťa, pokiaľ ma nedovedieš za mojou dcéru. Som schopná vypiť celé more, len aby som ju našla. Nič ma nezastaví pred tým, aby som udržala moje deti v bezpečí. Ty si to rozmyslíš, malá morská panna. Ja som si to tiež pradávno rozmyslela. Rovnako som urobila hrozné činy. Zabila som moju najlepšiu priateľku, zničila som ducha a stala som sa kráľovnou. Som schopná urobiť čokoľvek a postaviť sa hocikomu, aby som priviedla moju jedinú dcéru domov. Donútim ťa, aby si hľadela na more a pomaly sa vysúšala. Budeš prosiť o kvapku vody a ja ti ju dám až vtedy, keď mi povieš, kde sa nachádza tvoje kráľovstvo. Každý sa dá zlomiť. Nahováraš si že si silná a ja ti dokážem, že to nie je pravda. Nemiluješ najviac na svete svoju pani. Presvedčím ťa o tom, že omnoho viac miluješ svoj život a more."

Ďakujem vám za prečítanie :)