Morské tajomstvo✔

21. Kapitola - Sklamanie

Po pár chvíľkach som si začala uvedomovať, že robím obrovskú chybu. Nikdy som nemala dovoliť Gabrielovi, aby ma bozkával. Keď opadlo zo mňa to omámenie a ja som naplno precitla, tak som ho od seba prudko odstrčila. Šokovaný princ otvoril oči a zmätene sa na mňa pozrel. Automaticky som si začala utierať ústa a cítiť sa tak strašne hlúpo. Bola som sprostá! Prečo som v tom nevidela niečo viac? Mala som ho zaraziť oveľa skôr. „Čo si to, dopekla, urobil?" vyštekla som po ňom nahnevane. Náhle som už nechcela byť k nemu milá. Nemal na to právo!

„Myslel som si, že sa ti to páčilo," začal sa obraňovať a zdvihol ruky. Badala som na ňom, že som ho dostatočne zranila. „Čo sa ti na tom nepáčilo?" dodal, keď som mu neodpovedala a on rozhodne chcel zistiť, čo je so mnou. Moje srdce splašene bilo a po celom tele som mala zimomriavky. Čo by mi teraz povedala mama, keby ma tu takto videla? Rozhodne by bola zo mňa sklamaná. Vedela som si aj predstaviť otca, ktorý by len unavene privrel oči. Už mal dosť starostí s bratom.

„To, že nie som nejaká tvoja obyčajná slúžka, ktorú si môžeš bozkávať. Som princezná Bianka, dcéra kráľa Adriána a nadovšetko si vážim svoju čistotu. Nikomu nedovolím bez záväzkov, aby ma len tak bozkával!" zaziapala som na neho. Spomenula som si na princeznú Amberu, ktorá upozorňovala môjho brata, že si váži svoj osobný životný priestor. Náhle som jej slová chápala. Vtedy som ju vysmiala, no tak veľmi rada by som vzala tento bozk späť. Nemala som s ním nikam chodiť. Radšej byť zatvorená vo väzení, ako byť znechutená sama zo seba.

„Skôr ťa ešte nikto v živote nepobozkal, že? O nič predsa nešlo, Biana!" osopil sa rovnako on na mňa. Ani netušil, že si to u mňa pokašlal ešte viac. Videla som, že sa hnevá, lenže jeho zlosť sa nedala porovnať s tou mojou. Zdvihla som varovne prst.

„Už nikdy ma nenazvi Bianou, nemáš na to právo. Mimochodom nič o mne nevieš! Samozrejme, že to nebol môj prvý bozk. Šetrím si ich pre toho, ktorý sa mi páči a ktorého milujem. Ty to nie si a nikdy by si ani nemohol byť. Si len zaostalý princ zo zaostalého kráľovstva!" kričala som a poriadne som ani nerozmýšľala nad slovami. Náhle, keď som vyslovila poslednú vetu, tak som ju hneď chcela vziať späť. Jedna vec bolo odmietnuť princa z kráľovstva, ktoré má väzní, no druhá vec bola ho aj urážať.

„Zaostalý? Vysvetli mi to slovo. Nerozumiem ti!" povedal vytočene. Uchopil ma za ruku a potiahol si ma bližšie.

„Presne toto je zaostalosť. Nevieš nič, vôbec!"

„Čiže pre teba som hlupák? To, že možno neviem nič zo sveta, v ktorom žiješ ty, neznamená, že som hlúpy. Čo ty vlastne vieš o tomto svete? Očividne si tiež zaostalá, keďže si sem dobrovoľne prišla a nechala sa uväzniť. Aspoň nie som natoľko zaostalý, aby som vyliezol k vám na súš a nechal sa zajať!"

„Ide o to, že ma tu držíte nedobrovoľne len preto, pretože máte obmedzené myslenie. Načo by som už špehovala vo vašom kráľovstve? Nezaujímate ma a prisahám vám, že už v živote do mora ani nevkročím. Nenávidím to tu. Nenávidím vás všetkých a pohŕdam vami. Rovnako neznášam teba, za tento hlúpy náramok. Nemohol si ma proste nechať odísť a ostatným povedať, že som ušla? Och, bola som hlúpa, keď som si čo i len na pár okamihov myslela, že by si mohol byť iný. Verila som, že by si ma mohol pustiť. Znova som sa trpko mýlila."

„Neboj sa, nepomýlila si sa len ty. Ja som tiež v niečo veril. Veril som v to, že by si mohla byť iná a že to je dobré. Dúfal som, že nebudeš ako tieto služobníčky. Páčila si sa mi, preto som ťa nechcel pustiť. Túžil som, aby si mi zostala po boku a porozprávala mi o tom tvojom dokonalom svete. Lenže ty očividne nikdy nebudeš morskou pannou. To čo nás učia učenci je správne, vy ľudia ste podlé hnusné bytosti, ktorým sa treba vyhýbať," povedal chladným hlasom. Na chvíľku sa odmlčal a zadíval sa mi do očí. „Mohol som si myslieť, že sa pokúsiš utiecť. Preto som potreboval tú poistku. Nedá sa ti veriť." Zdalo sa mi, že počujem zle.

„A dal si mi dôvod na to, aby som ti dôverovala? Pusti ma a možno si raz spomeniem na teba aj v dobrom. A to že som sa ti páčila, očividne si nad tým príliš nepremýšľal. Isto sa ti páčilo už veľa morských panien. Ja sa vrátim na súš, Gabriel. Rozhodne tu neplánujem zostať. Nedokázala by som žiť v tomto pekle. Patrím k môjmu bratovi a budem mu poslušne počas našich životov stáť po boku. Pochopila som tu množstvo vecí. Nemusím byť milovaná, stačí mi, že ja budem mať koho milovať," povedala som a tak strašne to bolelo. Nepotrebujem ani Casimíra, potrebujem len Samuela a moju rodinu. Dokážem žiť s predstavou, že nikdy nebudem ležať v mužskom náručí. Budem mať predsa vždy môjho ochrancu, najskôr môjho otca a neskôr to bude práve brat. Desila ma predstava, že by som ich už nikdy nemala vidieť.

„Koľkokrát ti poviem, že ťa nemôžem pustiť? To môže spraviť jedine moja matka. Nechcem sa už s tebou rozprávať a ani ťa vidieť. Ešte nikto ma nenahneval tak, ako ty. Dostatočne si si už užila moje poníženie?"

„A ty moju bezmocnosť? V tomto si nemáme čo vyčítať a mýliš sa to ja už nechcem vidieť teba. Odveď ma späť do väzenia. Okamžite!" zhučala som na neho. Uchopil ma za ruku a silno mnou potiahol. Neľútostne rýchlo so mnou plával. Do väznice sme doplávali v rekordnom čase. V hĺbke duše som dúfala, že už tam bude Avrilia, lenže nebola.

Princ pustil moju ruku, ani sa na mňa nepozrel a mlčky čakal, pokým si zaleziem do cely. Poslúchla som ho. Bezproblémovo som do nej vošla a prestrčila som ruku cez mrežu, aby mi mohol dať dole náramok. Jemne ma uchopil za ruku a pohladkal ma. Následne si zobral náramok. Na chvíľku zdvihol pohľad a pozrel sa na mňa. Lenže ja som zbabelo odvrátila od neho pohľad.

Och, nemala som si ho rozoštvať. Bol očividne tým jediným, ktorý ma mohol dostať z tohto maléru. On mal prístup ku kráľovnej, no moja horúca hlava znova nado mnou vyhrala.

Otočil sa mi chrbtom a začal plávať von. „Gabriel," zašepkala som jeho meno. On sa však neotočil. Počul ma? Vôbec som netušila. Princ len vyplával von z miestnosti a mňa tu nechal samú.

Uchopila som sa za hlavu a zavzlykala som.

Netušila som kedy prišla Avrilia, no prebudil ma jej smiech. Nadšená vošla až ku mne a začala veľmi rýchlo niečo splietať s mojim bratom. Až po chvíľke si všimla moju príšernú náladu. „Čo sa stalo?" spýtala sa ma zmätená, keď prestala rozprávať v polke vety. Aspoň ma potešil fakt, že Samuel tam ešte hore bol a tiež že je v bezpečí. Môj starší braček na mňa nezabudol a nevzdal to. Stále na mňa čakal. Predsa som sa mala za kým vrátiť.

„Pokašlala som to, opäť. Pokašlem to s každým princom, ktorý mi vojde do cesty," odpovedala som jej unavená, oprela som sa o mreže a zatvorila som oči. V mysli som si predstavila Casimíra. Potrebovala som sa mu ospravedlniť, nemohla by som zomrieť s pocitom, že som sa mu tak strašne znechutila. Láska si nevyberá – príde nečakane. 

Ďakujem vám za prečítanie :)