Morské tajomstvo✔

35. Kapitola - Druhá šanca 3

Mohla by som si otvoriť kurz, v ktorom by som morské bytosti učila chodiť. Jedna z podmienok by bola však taká, že všetky by museli byť oblečené. Netrvalo to až tak dlho, pokým Gabriel pochopil ako sa chodí. Prepletal neohrabane nohami, zopárkrát padol do piesku a raz mi skoro švacol, keď sa chcel niečoho zachytiť. Dokázali sme sa zaobísť bez zlomenín a aj sme sa nahlas zasmiali.

„Úžasné! Toto je naozaj zábava!" bol potešený ako malé decko. Pustila som ho a začala som sa obzerať okolo seba. Bolo šťastie, že nikto sa nevypravil na ryby.

„Gabriel, musíme sa niekde schovať," upozornila som ho. Chytila som ho za ruku a začala som ho ťahať preč od mora. Princ sa otočil a usmial sa.

„Prečo sa tak ponáhľaš? Musím uznať, že more z tadeto vyzerá tak pokojne. Keby sme nevyšli na hladinu, tak ľudia by ani nevedeli, aké poklady tam dole skrývame!"

„Ľudia to aj tak nevedia, aj keď ste vyšli. Nik nechce rozprávať o tom ako to vyzerá v mori. Riadia sa podľa prísnych pravidiel," zašomrala som si popod nos. „Aj mamu som musela mnohokrát uprosiť, aby mi prezradila aké také morské kráľovstvo vyzerá. Ja vlastná dcéra som ju prosila. Neporozprávala by o ňom nikomu inému. A to už zopár rokov chodí len po súši."

Všimla som si položenú rybársku sieť. Mohla som len hádať, že ju tu mal niekto pripravenú. Vôbec som necítila výčitky svedomia, keď som sieť zdvihla. Sľúbila som sama sebe, že ju predsa vrátim na miesto. Gabriel sa postavil ku mne a pomohol mi. Začala som sa do nej zahaľovať. Bola to naozaj chabá náhrada oblečenia. Stále som bola tak veľmi nahá. No povedala som si, že lepšie ako nič. „Gabriel, musíš tu na mňa počkať!" kázala som mu. Ukázala som mu na tieň, do ktorého by sa mohol schovať. Dúfala som, že by si ho tam nikto nevšimol. Mala som menší plán. Nemohla som ísť však s ním.

„Idem s tebou. Nemôžeš ma tu nechať. Čo ak sa nevrátiš?" Naozaj ma obviňoval z toho, že by som sa na neho vykašlala? Zamračila som sa na neho. Ľavou rukou som si pridržiavala sieť a pravou som ho udrela do tvrdej hrudi. Pomyslela som si, že môj úder ani nepocítil. Z toho všetkého plávania bol pevný ako hora.

„Nevykašlem sa na teba! Dala som ti nejaký dôvod na to, aby si ma neveril? Už keď som ťa zobrala na súš, tak som ochotná sa jeden deň o teba postarať. Ver mi trošku. Nemusela som vôbec súhlasiť s tým, aby si so mnou išiel."

„Nepamätám si, že by si súhlasila. Len si mi nepovedala aby som vypadol."

Prevrátila som očami. „Musí to byť po mojom. Na súši existujú pravidlá, ktoré ty nepoznáš. Jedno dôležité práve mega porušujeme. Padla by na moju hlavu hanba, keby som ťa vzala so sebou."

Nedôverčivo sa na mňa pozrel. Týčil sa nado mnou a musela som zakloniť hlavu, aby som na neho dovidela. Vyzeral tak strašne roztomilo a popritom chlapsky. Moje srdce sa rozbúchalo. „Aké pravidlo?" spýtal sa.

„Som nevydatá kráľovská dcéra a stojím totálne nahá v prítomnosti muža, ktorý nie je môj manžel."

„Nahá?" zopakoval prekvapene. Len na moment som si ho obzrela úplne celého. Až od päty po jeho krásnu hlavu. Celé storočia umelci verili, že ženské telo je omnoho krajšie ako mužské. Nemohla som súhlasiť. Možno som neboja objektívna, pretože som bola žena a môj názor bol čisto subjektívny, no vedela som si predstaviť, že by som sa každé ráno prechádzala pred maľbou, na ktorej by bol zvečnení presne takto ako som ho videla. Dokonca by som za takú prácičku dala jednu zo svojich cenných koruniek. Našťastie, že mi po tvári nestiekla slinka a bola som dosť hanblivá na to, aby som sa ho odvážila viac dotknúť.

„Bez oblečenie, bez niečoho čo by zakrývalo moje telo. Ľudia si dosť strážia súkromie a hlavne krivky."

„Zvláštne," zamumlal a pozorne si ma prezrel. Našťastie, že už keď som bola zahalená do siete si Gabriel uvedomil, že moje telo sa predsa líši od toho jeho.