Morské tajomstvo✔

9. Kapitola - Gabriel

Plávala som dlho. Najskôr som si myslela, že nájsť podvodné kráľovstvo musí byť predsa primitívne, ani som len netušila ako veľmi som sa mýlila. Celý ten čas som za svojím chrbtom cítila miesto z kade som odišla. Moje inštinkty by ma dokázali naviesť späť na súš, avšak nevedeli vystopovať miesto, kde by mohli žiť iné morské panny.

Chcela som to vzdať. Netušila som ako dlho som bola pod vodou a blúdila som, avšak začínala ma bolieť hlava. Bola som zvyknutá na to, že dýcham normálny kyslík. Mohla som žiť pod vodou, no nebola som na to zvyknutá a preto som začínala trpieť. Telom mi prebehli zimomriavky a pocítila som tlak na zadnej časti hlavy. Môj mozog si žiadal iný kyslík. Nepáčilo sa mu to.

Rozhodla som sa, že sa vrátim domov a presvedčím môjho brata, aby ma nenažaloval rodičom. Bola som pripravená vyplávať nad hladinu, keď som započula zvláštny chlácholivý spev. Nebol to však jeden hlas, počula som ich priam stovky. Lákali ma k sebe a niečo v mojom vnútri ma nútilo, aby som neznáme hlasy sledovala. Po chvíľke som si uvedomila, že moje sestry spievali, aby sa tí čo sa stratili, mohli vrátiť späť domov. Mama mi hovorila, že aj jej sestry spievali, keď bola unesená z mora a keď prestali, už viac sa nemohla vrátiť.

Nerozmýšľala som nad tým ako by ma mohli prijať. Nezáležalo mi na ničom a nemyslela som ani na dôsledky. Rozhodla som sa spev nasledovať skôr ako skončí. Plávala som čo najrýchlejšie, ešte nikdy som nemala príležitosť si vyskúšať svoju rýchlosť. Prekvapila ma a na chvíľku som sa desila toho, že by som mohla do niečoho naraziť. Zabilo by ma to? Vedela som, že takto rýchlo nejazdili ani kone. Všetko sa okolo mňa mihalo a utekalo, plašila som ryby, ktoré by som mohla bez veľkej námahy chytiť a zjesť.

Ponáhľala som sa a ani som nevnímala moje okolie. Donútila som sa zastaviť až vo chvíli, keď sa predo mnou objavil obrovský kamenný podvodný zámok. Zdesená som hľadela na tu krásu a párkrát som zažmurkala, pretože som nerozumela tomu čo som videla. Čo som si vlastne aj o živote pod vodou myslela? Možno, že morské panny žijú v nejakých rastlinkách alebo v jaskyniach? Očakávalo som hocičo len nie to čo som uvidela. Bol to ten najkrajší zámok aký so kedy videla a očividne bol aj obývaný. Náhle ma začalo oveľa viac zaujímať ako vyzerá zostatok kráľovstva. Preto som ho išla oboplávať okolo a snažila som sa nájsť vstup do vodného mesta.

XXX

Vstup do mesta sa hľadal ľahko. Pridala som sa k morským pannám, ktoré plávali spokojne do vnútra a pospevovali si. Bola som očarená, vyzerali skoro rovnako ako ja, ale líšili sme sa tvárami. Mali však výraznejšie črty a chudšiu tvár. Tiež som oproti ním mala mohutnejšie telo, očividne to robila strava, ktorou som sa živila. Oni boli ako ryby, ktoré sú ľahké, aby dokázali rýchlo plávať. Ja som stále z časti bola človekom, ktorý žil celý ten čas na súši.

Nechápala som však jedinému, prečo mi už dávno mama neukázala, aký je život pod vodou nádherný?

Nikto sa na mňa nepozeral. Nikomu som neprišla podozrivá a nechali ma voľne sa medzi nimi pohybovať. Na nepatrnú chvíľku som zabudla na všetky tie problémy a starosti, ktoré ma očakávali na súši. Dovolila som si zabudnú na svoju ľudskú stránku a len som sa nechala unášať prúdom a pospevovala som si s ostatnými.

XXX

Ako sa to mohlo všetko tak veľmi pokaziť? Nikdy som si o sebe nemyslela, že by som skončila vo väzení. Samozrejme otec sa niekedy Samovi vyhrážal, že ak sa nezačne správať tak ako sa na princa patrí, tak ho nechá na noc hodiť do väzenia, no ja som predsa vždy bola tá krehká princezná, ktorú by si nikto nikdy nedovolil zatvoriť niekam proti jej vôli.

Predo mnou bola morská panna, ktorá mala až príliš dlhánske a ostré vlasy a mračila sa na mňa. Pozorovala ma a dokonca si ani len nedovolila žmurknúť, aby som sa jej niekam nestratila. Ako keby som jej aj mohla ujsť! Oproti nej som bola až príliš pomalá, na čo som prišla vo chvíli, kedy ma začala spolu s jej kolegyňami prenasledovať.