Morské tajomstvo✔

17. Kapitola - Vír

„Gab, teda princ. Mohol... teda mohli by ste trošku spomaliť? Ja totiž za teb... vami nestíham!" osopila som sa na Gabriela, ktorý očividne zabudol na to, že som bola zatvorená vo väzení a že ma bolí celé telo. Plával neskutočne rýchlo a mňa ťahal za sebou. Čo bolo však horšie bolo to, že som si uvedomovala, že mu musím vykať, avšak nejako mi to nešlo. Gabriel prudko zastal a ja som do neho vrazila.

„Prepáč, asi som ťa mal varovať," zamumlal si popod nos . „Poď, už to je blízko. Tiež máte zábavy tam hore?" dal sa znova do pohybu. Tentokrát išiel so mnou až príliš pomaly a pravým prstom ukázal smerom na hladinu. Nadvihla som obočie.

„Zábavy? Myslíš bál? Samozrejme, že máme aj tancovačky. Čo ma však prekvapilo je to, že ich máte aj vy!"

„Tancovačky? Netuším čo to je."

„Tak čo robíte na bále, ak netancujete?" spýtala som sa prekvapene.

„Ver mi trošku, princezná." Žmurkol na mňa a usmial sa. Znova ma začal ťahať a ja som sa od neho nechala. Páčila sa mi tá rýchlosť, vedela by som si na to zvyknúť. Plávali okolo nás ostatné morské panny, ktoré nás sledovali. V tú chvíľku som sa cítila však tak hlúpo šťastne. Možno by som to skôr nazvala umelo? Vedela som, že nastane koniec tohto dňa a ja podľa všetko budem znova zatvorená vo väzení a očakávať svoju slobodu.

XXX

Bál bol úžasný. Nikdy v živote som nič také veľkolepé nevidela! S Gabrielom sme vošli do malého zámku. Všade okolo nás boli morské kvety, ktoré som nepoznala. Ako ozdoby tu slúžili hlavy tých najväčších morských beštií, ktoré očividne ako kráľovstvo spoločne ulovili. Každý sa tu napchával rybami, smial sa a rozprával sa v skupinkách. V kúte zámku, spieval tým najkrajším nadpozemským hlasom mladý morský muž, ktorý mal zatvorené oči. Jeho hlas rozvíjal vodu a posielal k nám maličké vlnky.

Tiež tu boli zvláštne vaky, na ktorých sa dalo odpočívať. Uvažovala som či sú tak mäkké ako vyzerajú alebo budú tvrdé.

Čo ma však najviac prekvapilo, že morské panny svojím spôsobom „tancovali" s morskými mužmi a niekedy medzi sebou. Držali sa za ruky a len sa rýchlo krútili a pritom sa smiali. „Čo to robia?" spýtala som sa šeptom princa, keď si všimol, že pozorujem jednu dvojicu, ktorá sa krútila obzvlášť rýchlo.

„Snažia sa vytvoriť vír," odpovedal mi a svoju ruku si položil na moje rameno. Znova som sa zachvela. Spoločne sme sledovali dvojicu, ktorej sa to po chvíľke podarilo. Z maličkého víru sa však náhle stal monštruózny, ktorý začal pohlcovať celú miestnosť. Ostatní morskí ľudia však do neho s radosťou skákali a nahlas sa smiali. Gabriel sa chcel rovnako pridať a začal ma ťahať. Pevne som ho však schmatla a potiahla späť.

„Zbláznil si sa? Teda, zbláznili ste sa princ? Do toho ja v živote nepôjdem!" povedala som rozhodnutá. Vydesilo ma to, pretože vír sa začal ešte viac zväčšovať. Cúvala som a ťahala spoločne so sebou dozadu aj Gabriela, ktorý sa však smial.

„Viem, že to možno vyzerá desivo, no bude sa ti to páčiť. Poď! Musíš to skúsiť skôr ako to prestane. Sľubujem ti, že ak sa ti to nebude páčiť, tak ťa z neho vytiahnem von."

„Princ, proste si nemyslím, že je to dobrý nápad!" začala som mrmlať, no aj keby sa mi podarilo Gabriela presvedčiť, že tam nechcem ísť, mala som smolu. Vír nás totižto stiahol oboch naraz a ja som sa pred tým nemala silu ubrániť. Doslovne nás to „vcuclo" a začalo veľmi rýchlo krútiť. Ako kliešť som sa držala Gabrielovej ruky. Zatvorila som oči a voľnou rukou som si kryla tvár, pretože ma šľahali vlasy ostatných morských panien.

„Úžasné, že?" započula som ako na mňa princ zakričal a pomykal mojou rukou. „Bianka, vieš čo skús? Ja ťa teraz pustím a ty sa nechaj voľne unášať. Uvidíš aký je to úžasný pocit!" Skôr ako som mu stihla povedať, že sa mi naozaj príšerne krúti hlava, a že na niečo takéto nie som rozhodne zvyknutá, ma Gabriel od seba odstrčil a ja som ho automaticky pustila. Začala som sa krútiť ešte rýchlejšie! Otvárala som a zatvárala oči. Videla som rozmazané tváre morských panien, ktoré sa nahlas smiali a nechali sa voľne unášať. Ja som tam však bola ako v jednom kŕči. Začala som kričať. Nie však od zábavy, ale od hrôzy.

Nepáčilo sa mi to! Bolo mi na odpadnutie a moje srdce vydesene bilo. Chcela som sa chytiť pevného bodu, avšak nedokázala som to. Bola som odkázaná na to, aby som sa už očividne navždy krútila dookola. Zdesená som neprestala kričať. Isto som aj opakovala, že chcem, aby to skončilo. Že chcem ísť von!

Niečo ma schmatlo. Niečo veľmi pevne a trhlo mnou prudkejšou silou ako sa točil vír. Mala som zatvorené oči a preto som to spočiatku nevidela. Pevne ma to však uchopilo a pritislo si ma to bližšie. Keď som sa spamätala a môj mozog začal znova pracovať, došlo mi, že sa opieram o nejaké mužské telo, ktoré ma pevne držalo, aby ma vír znova nestiahol.

Odhodlala som sa otvoriť oči a pozrela som sa na neho. Naozaj to bol muž, veľmi pekný. Mal bledomodré oči, krátke čierne vlasy a ostré mužské črty. Tiež mal však na tvári strnisko. Pevne ma držal vypracovanými rukami a sám sa opieral o kameň. „Drž sa ma!" prikázal mi pevným hlasom a ja som ho uchopila okolo krku.

Musela som stratiť na chvíľku vedomie. Vždy lepšie ako vyvrátiť vo vode jedlo, ktoré som jedla. Keď som sa prebrala, držal ma pevnejšie vo svojom náručí a sklápal tvár. „Si v poriadku? Odpadla si!" spýtal sa ma starostlivo a ja som len veľmi pomaly prikývla. Ako mohol mať takú silu? Vír sa však začal zmenšovať, avšak aj tak držal svoju váhu a moju na kameni, aby nás to nevytiahlo. „Ako sa voláš?" položil mi ďalšiu otázku. Odvrátila som pohľad od toho šialenstva, ktoré sa konalo za mojím chrbtom a znova som sa na neho pozrela.

„Som Bianka," môj hlas bol chrapľavý. Až príliš som kričala.

„Počul som ako kričíš o pomoc..." začal mi vysvetľovať.

„Veľmi pekne vám ďakujem za záchranu. Bolo to naozaj príšerne desivé! Ešte nikdy som vo víre nebola," rozprávala som na neho až príliš rýchlo. Dúfala som, že mi rozumel aspoň jedno slovo. Muž sa však usmial.

„Tiež to neznášam odkedy ma starší súrodenci hádzali do víru. Som Elijah," predstavil sa mi. „Ešte nikdy som ťa tu nevidel. Odpusť mi to, no si taká iná. Si z ďaleka? Z akého kráľovstva pochádzaš?" pokladal mi otázky. Samozrejme že si všimol, že moje telo je iné. Tiež som si uvedomovala, že sa nahá lepím na chlapíka, ktorého nepoznám a ktorý ma pevne drží. Moje prsia som si opierala o jeho hruď.

„Som zo súše," odpovedala som mu. V jeho pohľade sa niečo zmenilo. Zmätene sa na mňa pozrel a nadvihol obočie.

„Myslel som si, že ľudia nemajú chvosty."

„Nie som človek, som morská panna, ktorá žije na súši. Prišla som sem na menšiu...hm... „dovolenku," na dovolenku? Zbláznila som sa? Bola som väzňom, avšak očividne Elijah o tom netušil.

„Preto si tak zázračne iná! Tvoja pokožka je pobozkaná slnkom," pocítila som ako si pevnejšie zaboril prsty do môjho boku. Nevadilo mi to. Bolo mi v tú chvíľku jedno, že sa ma dotýka príliš dôverne. On si totiž neuvedomoval, že by to nemal robiť a chránil ma.

Náhle tlak povolil. Vír sa už totálne zmenšil a len najväčší odvážlivci v ňom zostávali. Sledovala som ako sa ostatní navzájom vyťahovali. Sále som však netušila, kam sa podel Gabriel. Nevedela som ho nájsť. Elijah povolil svoj stisk a ja som sa ho pustila. Skúmal stále pozorne moju tvár. Začervenala som sa.

„Elijah, naozaj vám ďakujem. Sľubujem, že už vír nikdy skúšať nebudem," zašepkala som asi tú najväčšiu hlúposť. Cítila som sa však tak zvláštne, keď si ma takto prezeral. Ľudskí muži na mňa hľadeli inak, skôr ako na princeznú, ktorá sa mení na zviera. Bola som pre nich čudáčka, ktorú chceli vidieť. Tu však na mňa hľadeli ako keby som bola krásna a jedinečná.

„Dúfam, že ťa ešte v túto noc stretnem, Bianka," odvetil mi. Pustil ma. Vír úplne zmizol a ja som konečne uvidela Gabriela, ktorý však nehľadel na mňa, ale na Elijaha.  

Ďakujem vám za prečítanie :)