Morské tajomstvo✔

8. Kapitola - Súš či more?

„Nenávidím to, že som sa narodila ako žena!" prehlásila som teatrálne, keď som ležala v piesku a sledovala som vlny, ktoré prichádzali na breh. Môj brat ležal po mojom boku a spoločne sme si užívali posledné teplé dni. Dovolenku a oddych pri mori sme obaja milovali. Hlavne naša mama sa rada vracala k vode, aj keď od čias, kedy sa vzdala svojho morského života, už do mora viac nevstúpila, len s úsmevom z diaľky sledovala. Otec vždy bol po jej boku a len dozeral na mňa a na brata, aby sme sa ďaleko nezatúlali. Nečudovala som sa im. Občasne sa naozaj na hladine vynorila nejaká morská panna, ktorá si nás prezerala. Samo sa ich bál, obával sa hlavne toho, že by ho mohli uniesť pod vodu a utopiť. Ja som sa ich nebála, skôr ma fascinovali. To obdobie však už bolo dávno preč a s bratom sme až príliš rýchlo vyrástli.

„Hej, prečo to neznášaš? Mala by si to brať pozitívne. Keďže sme sa obaja dohodli, že sme už zanevreli na lásku, ty si môžeš dovoliť zomrieť ako stará panna. Za to ja ako muž, musím zabezpečiť potomstvo, aby náš rod pokračoval. Mám ťažší život ako ty a to len kvôli tomu, že som sa narodil ako chlapec," šomral si popod nos Samo a unavene si zívol. Zdalo sa mi, že ho príliš nehnevá fakt, že ho Yasmina odmietla. V skutočnosti však môj brat trpel. Keď porozbíjal polku svojej komnaty, rozhodla som sa, že je načase, aby sme obaja išli na čerstvý vzduch. Preč od dvornej politiky a chcela som, aby sme si aspoň na chvíľku dovolili so Samom zabudnúť na to, že sme kráľovské deti od ktorých sa toho očakáva až príliš veľa.

„Tak to teda budeš strašne trpieť, keď si zoberieš hocijakú chuderu na ktorú ako správny chlap budeš kašlať. Nevadí, že ťa Yasmina odmietla. Vo svojom živote stretneš ešte veľa slúžok, ktoré ťa budú zbožňovať, Samo. Avšak čo mám robiť ja? Keď raz žena odovzdá svoje srdce, už si ho nemôže tak príliš ľahko zobrať späť. Popravde mi ani nevadí, že stále ľúbim Casimíra a on mňa nikdy nebude. Je mi ľúto len to, že som nenabrala ani toľko odvahy, aby som mu napísala list v ktorom by som sa mu ospravedlnila. Som zbabelá! Nechutná! Nenávidím samú seba." Nemala som to hovoriť. Samo mi už niekoľkokrát povedal, že sa mám prestať tak hlúpo ľutovať a pokiaľ nenájdem odvahu sa Casimírovi ospravedlniť, tak mám podľa neho na neho zabudnúť. Ako však môžem? Stále som počula slová môjho najlepšieho kamaráta, ktorý prehlásil, že ma nenávidí, oprávnene. Bolelo to. Nemienila som to popierať. On však s radosťou popieral to, že sa mu Yasmina páčila.

„Mala by si prestať hovoriť, že ho ľúbiš. S radosťou si môžeš zobrať svoje srdce späť, len na neho musíš aspoň na chvíľku prestať myslieť. Ak by si chcela, tak mu môžem napísať ja za teba. Tieto veci medzi vami sa musia dať do poriadku, pretože dovtedy nebudeš mať pokojnú myseľ. Človek v hneve povie slová, ktoré potom môže oľutovať. Ak je naozaj Casimír taký vznešený princ, za ktorého si ho doteraz mala, tak ti s radosťou odpustí. A ak by ti náhodou nedopustil, vždy mu môžem rozbiť nos, aby sa viac hneval na mňa ako na teba." Kiež by len môj brat vedel, že Casimír ma nechce kvôli nemu. Nehodlala som mu to povedať, pretože láska neláska, môj brat by sa mi smial do konca môjho života. Vedela som, že by nebral na mňa ohľady a už by mi pri každej situácií pripomínal, že zbalil môjho vysnívaného muža bez toho, aby sa čo i len musel snažiť. Pripomenul by mi, že ako prvorodené dieťa si zobral všetku krásu a mne už žiadna nezostala. Tiež som neplánovala Casimíra ešte viac nahnevať. Nemohla som prezradiť jeho náklonnosť, rovnako ako som nechcela od Sama, aby tú moju prezradil jemu.

„Niekedy mám pocit, že by bolo oveľa ľahšie, keby som sa proste rozbehla do mora a stratila sa tam medzi morskými pannami, ktoré jedia surové rybičky a absolútne ich nezaujímajú povrchné ľudské záležitosti," môj hlas znel túžobne aj mne samotnej. Samovi sa to samozrejme nepáčilo a preto sa náhle posadil a pevne uchopil moju ruku. Donútil ma, aby som sa na neho pozrela a mračil sa na mňa. Nahnevala som ho.

„Už nikdy nič takéto nepovedz a ani nad tým nepremýšľaj, Biana! Zabudla si, že aj mama sa takého života vzdala? Nie je to život, je to len existencia. Morské panny by ťa tiež nikdy medzi seba nevzali, si cudzinka, kríženec. Vieš, že mama nás zaprisahala, aby sme sa nikdy nepokúsili vojsť do morských vôd, kde vládnu jej sestry. Zabili by nás oboch." Mala som sto chutí mu odseknúť, že on by tam nemohol vojsť, ani keby veľmi chcel, pretože predsa nemal chvost a nedokázal dýchať pod vodou. Iba ja by som mohla vstúpiť do morského kráľovstva, o ktorom mama len nerada hovorila. Bola však pravda to, že sme jej obaja prisahali, že sa nikdy nebudeme snažiť spojiť s jej dávnymi sestrami, pretože vraj morské panny boli neľútostné a zlé. Nezáležalo by im na našom živote.

„Teba možno, pretože nedokážeš dýchať pod vodou, avšak mňa by nezabili, Samo. Som ako ony, niekedy si myslím, že som dokonca viac podobná ostatnými morským pannám ako vám ľuďom."

„Vám ľuďom? Čo to dočerta hovoríš, Biana? Mala by si prestať, inak poviem mame, že si na chvíľku zatúžila ujsť. Tu si princezná a máš rodinu, čo by si mohla len tak získať pod vodou? Premočené prsty? Otrasné jedlo? Aj mama si vybrala život na súši, pretože v mori to bolo hrozné," snažil sa mi pripomenúť a postavil sa na nohy. Sledovala som ho ako sa nado mnou týčil a stále sa mračil. Naozaj ma prezradí mame?

„Možno túžim po slobode? Svojím spôsobom by som mala mať právo si vybrať kde chcem žiť."

„Chceš opustiť rodičov? Nikdy by to neprežili. Mama by ťa istotne nasledovala a ty veľmi dobre vieš, že ona do mora už vstúpiť nechce. Otcovi by to zlomilo srdce a ja by som sa musel stať takým mladým kráľom. Nenič nám životy svojou sebeckosťou, Biana," upozornil ma tvrdým hlasom. Nežartoval, neradil mi, prikazoval mi, aby som nevykonala hlúposť, ktorú by ľutovala celá moja rodina.

Samo sa pobral preč a ja som tam stále zostala ležať a začala som sledovať oblohu. Tú by som vo vode neuvidela, zbadala by som niekedy slnko? Stále by som sa predsa mohla vynoriť. Možno keby som sa čo i len na chvíľku mohla pozrieť na morský svet, tak by tá bolesť bola o čosi znesiteľnejšia. Chcela som byť hrdá na to, že som aj morská panna. Ako som však mohla byť na niečo hrdá čo som nikdy nevyskúšala?

Otočila som sa, no brata som videla ako pokojne oddychuje pod slnečníkom a niečo pije. Nepozeral sa mojím smerom.

Budem to ľutovať? Čo ak oľutujem to, že som to nikdy neskúsila? Nie. Istotne to musím urobiť, aby som sa na vlastné oči presvedčila, kto v skutočnosti som. Ak chcem, aby mi Casimír odpustil, najskôr by som si ja sama mala odpustiť.

Zvládnem to. Vrátim sa späť, len nakuknem. Prisahám samej sebe, že neopustím rodinu na dlho a že tam nezostanem.

A preto som sa postavila na nohy a skôr ako ma mohol niekto zastaviť som sa rozbehla do mora, pripravená nájsť morské kráľovstvo.

Ďakujem vám za prečítanie :)