Morské tajomstvo✔

22. Kapitola - Dôvera

Na druhý deň sa Gabriel neukázal. Ani na ten ďalší. Začala som byť naozaj nervózna a prestalo sa mi to páčiť. Predtým ma aspoň chodil zabávať a dával mi nepatrnú nádej. Stokrát som stihla oľutovať všetko čo som mu povedala. Práve teraz by som mu radšej odovzdal aj svoje srdce na zlatom podnose, len aby ma tu nenechával samú s bandou hnusných morských panien, ktoré na mňa s radosťou cerili zuby. Zabávali sa na mojom strachu a bezmocnosti. Neznášala som ich za to, že ma ponižujú. Už aj tak som bola v dosť nepríjemnej situácií, ktorú mi dokázali ešte zhoršiť.

Štvrtý deň, keď sa konečne zjavila Avrilia, ktorá ma aspoň na chvíľku pobavila, som to chcela vzdať. Prosila som ju, aby nejakým zázračným spôsobom povedala princovi, že by som ho chcela vidieť. Aspoň ona vedela prejaviť empatiu, keď sa s ľútosťou v očiach na mňa pozrela a povedala mi, že to žiaľ nie je možné. K princovi sa vraj nedokáže dostať a porušila by pravidlá, keby sa o to pokúšala. Vysvetľovala mi, že by bola veľmi prísne potrestaná a preto mi nemôže pomôcť. Obhrýzala som si nechty, občas som si vytrhla zopár vlasov, no chápala som tomu. Chcela som ísť domov. Viac ako čokoľvek iné. Dokonca som prešla aj do fázy vyjednávania a modlila som sa k všetkým Bohom, ktorých som poznala. Lenže tí ma nepočúvali. Väzenie nezmizlo a ja som v ňom stále bola zatvorená.

„Bianka, prečo ti na tom tak strašne záleží?" pýtala sa ma, keď som neprestala mať pochmúrnu náladu, aj keď sa ma snažila šikovne rozosmiať. Pozrela som sa na ňu a nahlas som si povzdychla. Miestami som Avriliu ľutovala. Hodila by sa pod slnko, bola by rozhodne mojou kamarátkou, keby slúžila v kráľovstve môjho otca. Vyzerala ako stelesnenie dievčiny, ktorú by mládenci obháňali. Miesto toho sa však takáto milá morská panna, ktorá má tak veľké srdce, narodila v mori pri niektorých príšerách, ktoré nič netolerujú.

„Pretože mám svedomie, ktoré ma zožiera," priznala som sa jej šeptom. „Prečo ho to tiež netrápi? Už by mohol prehltnúť svoju hrdosť a prísť sa so mnou udobriť, keďže ja za ním ísť nemôžem. Vlastne, ako to riešite vy? Keď sa pohádate tak čo robíte?" spýtala som sa jej naozaj zvedavá. Považovala som Gabriela za obyčajného chlapca, akým bol aj Casimír. V našom svete by sme žiadali o odpustenie, snažili sa vynahradiť to čo sme spravili. Vziať späť slová, ktorým sme niekomu ublížili. Lenže, ako to bolo tu? Avrilia prižmúrila oči a priblížila sa ku mne.

„Cítim sa naozaj neschopná, ale ani s týmto ti nedokážem pomôcť. Ešte som sa s nikým nepohádala. Proste spravím to čo mi vyššie postavené ženy nakážu a vždy poslúcham. V našom svete je to ľahšie. Je pre nás dôležitá robota a na ostatné veci nemáme príliš veľa času," vysvetlila mi. Zovrela som päsť a poriadne som si udrela ruku o mrežu.

„Au! Doriti!" zanadávala som, keď som si ublížila. Avrilia sa prekvapene na mňa pozerala a ja som si šuchala päsť. „Nevadí. Takže nemám očakávať, že si na mňa spomenie? Očividne sa tu trápim už absolútne zbytočne," šomrala som si popod nos a odvrátila som sa od nej. Na moje prekvapenie sa načiahla cez otvor a pohladkala ma po ruke.

Usmiala sa na mňa. „Bude lepšie. Verím, že ťa čoskoro pustia domov a už nikdy sa sem nebudeš musieť vrátiť.

„Nechcela by si odísť so mnou? Našla by som ti oveľa lepšiu prácu. Mohla by si byť mojou spoločníčkou, pretože ty jediná mi brániš v tom, aby som sa tu absolútne zrútila," navrhla som jej. Dopredu som však vedela, ako na moju ponuku zareaguje. Avrilia len pokrútila hlavou.

„Nemôžem. Toto je môj domov a pokiaľ budem žiť, tak ho očividne nikdy neopustím. No ale páčilo by sa mi, keby som ti mohla slúžiť. Myslím si, že by sme si rozumeli," potešila ma svojou odpoveďou.

„Možno raz v inom svete sa stretneme a budeme spoločne plávať v širokom mori, alebo kráčať po rozkvitnutej lúke. No možno budeme aj spolu lietať na nebi a žiaden kraj pre nás nebude dosť ďaleko. Občas snívam o tom, že by som bola voľná. Neťažilo by ma smrteľné telo a ani čas, ktorý neúprosne ubieha. Snívam o svete, v ktorom by neexistovala žiadna povinnosť, len obrovské blaho a nevyčerpateľné šťastie," mrmlala som vety, ktoré som vedela naspamäť. Avrilia naklonila hlavu.