Morské tajomstvo✔

14. Kapitola - Rozhovor

Môj rozhovor s princom pokračoval. Nastalo medzi nami mĺkve ticho a on až po chvíľke konečne nabral odvahu, aby mi mohol odpovedať. Neverila som proste tomu. Láska vládla celému svetu, bola to najsilnejšia emócia akú som kedy cítila. Musel ju predsa poznať aj on! „Učíme sa o ľuďoch, že je pre vás láska najdôležitejšia. Práve kvôli nej prežívate, robí vás šťastnými a silnejšími – je však aj vašou slabosťou. Lásku popisujú moji učitelia ako niečo krásne a úžasné, tiež však niečo desivé, čo vás donúti sa zmeniť na monštrá. Vraj v mene lásky boli už spáchané príšerné zločiny, ktoré by sme my netolerovali." Nadvihla som obočie. Zívla som si aj keď som nebola vôbec unavená.

„Máš pravdu, avšak to že pár jedincom z lásky preplo ešte neznamená, že je to zlo. Zväčša sa stáva, že je láska neopätovaná. Tá bolesť, ktorú cítime, keď nás nemiluje ten, ktorého milujeme a ešte nám to aj do očí povie je príšerná, Gabriel. Úprimne dúfam, že ju nikdy nezažiješ. Práve tá bolesť nás núti, aby sme boli bezľutostné monštrá, ktoré chcú ublížiť rovnako ako oni ublížili nám." Spomenula som si na oči Casimíra a na jeho výraz v tvári, keď som ho vysmiala za to, že je zamilovaný do môjho brata. V tej chvíli to tak strašne bolelo.

„Zažila si si to aj ty? Vlastne vidím ti to na očiach, že vieš o čom hovoríš. Cítila si lásku ku niekomu kto ju necítil k tebe a spravila si niečo strašné?" Gabriel nemal žiadne zábrany a priamo sa ma to opýtal. Nepáčila sa mi však tá radosť, ktorú som mu počula v hlase – priam nadpozemská zvedavosť. Nechápal tomu.

„Áno, spravila som niečo príšerné čo očividne už nikdy nebudem môcť odčiniť. Prečo si myslíš, že som prišla sem? Hľadala som tu možno útechu alebo oddych. Viem o mojej mame, že predtým nepoznala psychickú bolesť a ja som to chcela tiež. Miesto toho som však zistila, že život je zlý rovnako hore ako aj tu dole. Radšej budem trpieť ako zbitý pes, pretože nikdy by som nemohla predstierať, že emócie neexistujú. Vy žijete rovnako, nič nepoznáte a neprežívate. Celý život plávate dookola, robíte tú istú činnosť a potom zomriete. Nenávidíte tých, ktorí sa odhodlali s tým skončiť a byť iní, napríklad neznášate moju mamu," odpovedala som mu. Pochopil však princ moje slová? Zmätene sa na mňa pozeral. Och, kiežby mi mohol aspoň na chvíľku vidieť do hlavy. Predviedla by som mu ako ma taký život vyzerať. „Život nie je len o práci a stálosti. Je aj o dobrodružstve, radosti a aj smútku. Aj po tých ranách, ktoré mi už stihol uštedriť, stále život milujem a vážim si ho," dodala som, pretože bol príliš dlho ticho a len sa na mňa pozeral. Nerozumela som jeho emóciám. Keď by sa na mňa pozeral ľudský muž, okamžite by som v ňom mohla čítať ako v otvorenej knihe a zistila, či si o mne myslí že som totálne šialená alebo že mám pravdu. Gabriel však na mňa hľadel tak ako som to ešte nikdy nevidela.

„Princezná Bianka Ines Amelia, kto ti tak veľmi ublížil, že si sa rozhodla, že opustíš vraj ten dokonale úžasný a zábavný život tam hore a pôjdeš radšej vyskúšať more či sa tu náhodou nebude lepšie žiť?" spýtal sa ma. Prekvapene som sa na neho pozrela. Ako to, že si pamätal celé moje meno?

„Vieš podľa koho som bola pomenovaná?" odpovedala som mu hlúpou otázkou, pretože som si musela rozmyslieť čo mu poviem.

„Netuším."

„Ines a Amelia boli dve bytosti, ktoré rovnako uniesol môj otec. Boli to prvé dve ženy, ktoré mame ukázali lásku. Začala ich mať úprimne rada, pretože spoločne všetky tri prežívali a mali nádej, že sa zo zámku dostanú a vrátia sa domov. Ines bola víla, ktorá nadovšetko milovala prírodu. Jej svet bol dokonalý, mala svoj strom ktorému sľúbila, že ho bude chrániť – sľúbila mu lásku a opateru. Možno práve od nej sa mama naučila, že je dôležité zostať verným a preto som získala aj po nej meno. Sama som malú vílu nikdy nestretla, pretože aj keď jej mamka píše listy, nikdy sa už pravá Ines nevrátila späť do zámku. Tiež tu bola upírka Amelia. Mala mať večný život, totiž tam hore sú upíri bytosti, ktoré nikdy nezostarnú a nemusia zomrieť. Nemajú veľa slabostí, len jednu. Slnko ich vie premeniť na popol, zabiť ich. Mamu oklamal strýko môjho otca. Chcela jeho dušu vrátiť späť do jeho tela, pretože bol prekliaty. Keď to urobila, spečatila Amelií osud. Upírka, najlepšia priateľka, jej uhorela pred očami. Vtedy pocítila aj obrovský žiaľ a smútok. Vieš si predstaviť, že ti uhorí pred očami niekto koho ľúbiš? Asi pokladám hlúpe otázky, ty predsa nemiluješ nikoho."